Slnečník a dáždnik

 

 

 

 

Číňania ako prví vymysleli slnečníky (a dáždniky) v takmer rovnakej podobe, ako ich poznáme dnes. Ako prví ich tiež napúšťali voskom alebo lakom, aby boli vode odolné a prvá písomná správa o sklápacom slnečníku pochádza už z roku 23 nášho letopočtu. Číňania boli majstrami v maľbe na hodváb a z hodvábnych slnečníkov vyrábali umelecké skvosty...

Do Japonska sa slnečníky (i dáždniky) dostali už v prvom tisícročí. Japonci poznali rôzne ich typy a veľkosti a každý mal svoj názov podľa tvaru alebo zdobenia. Slnečníky (higasa) patrili k bežnej výbave japonských žien. Chránili ich svetlú pleť pred slnečnými lúčmi. Pred dažďom ich chránili dáždniky (kasa). Muži sa uspokojili s jednoduchým dáždnikom (bangasa) s masívnou kostrou potiahnutou čisto bielym papierom.

Slnečník chránil dlhé stáročia len korunované a mocné hlavy, pričom platilo, čím väčší, tým významnejšia hlava pod ním. V starovekej Mezopotámii nosili sluhovia nad hlavami kráľov slnečníky, ktoré vyzerali takmer ako tie dnešné, iba mali vzadu dlhú záclonu. V Perzii bežali otroci s otvoreným slnečníkom alebo dáždnikom nad hlavou vládcu dokonca aj pri poľovačkách. V starovekom Egypte boli slnečníky nazývané flaellum pre horúce podnebie veľmi rozšírené. Boli znakom vyššieho postavenia, na maľbách a reliéfoch sú znázornené len v spoločnosti panovníkov a bohov. Otrok, ktorý flaellum držal, musel byť dosť silný, lebo to bol obrovský vejár z palmových listov alebo nafarbeného peria spojených do dlhej masívnej rúčky.

V európskej antike mal slnečník väčšinou tvar plochého kužeľa a jeho rukoväť nebola vždy v strede. Grécky skiadeion sa dal zatvárať a otvárať, ale keďže sa často robil z kože, bol pomerne ťažký a preto ho nosili otroci. Bol to výlučne ženský doplnok. Muž by radšej dostal úpal, ako by mal držať nad sebou slnečník...Namiesto neho však mohol nosiť univerzálny plochý klobúk pripevnený na vyvýšenom kuželi na hlave.

U Etruskov bol slnečník plochý a mal aj symbolický význam. Nevesta pod ním vstupovala do ženíchovho domu a pri pohrebných obradoch zase skrýval vdovy. V Ríme sa umbraculum tiež nepoužíval na ochranu pred dažďom. Na to bol príliš drahocenným doplnkom. Váženým Rimankám ho nad hlavou nosil buď ich gavalier, alebo otrokyňa, pričom nosenie slnečníka sa medzi služobníctvom považovalo za česť.

Až začiatkom 18. storočia sa prenosná strieška spomína v súvislosti s dažďom. Vo Francúzsku to bol v prvej polovici 18. storočia už bežne rozšírený doplnok na ochranu pred slnkom aj dažďom. V konzervatívnom Anglicku tento výlučne dámsky doplnok spopularizoval až cestovateľ a spisovateľ Jonas Hanway. Bol to prvý muž, ktorý sa odvážil nosiť v Londýne dáždnik už v polovici 18. storočia, za čo si vyslúžil posmech a sem-tam si do neho rozvášnení spoluobčania aj hodili blato alebo zhnité ovocie.

Hoci dnešný dáždnik vyzerá ako moderný vynález, za sebou má niekoľkotisícročnú históriu - vždy slúžil ako ochrana pred dažďom. Svedčia o tom mnohé historické pamiatky, ako aj pôvod názvu. Vo svete bežne používaný názov umbrella pochádza z latinského slova umbra, čo znamená tieň a jeho synonymum "parasol" pochádza zo slov : para = ochrana a sol = slnko.

(zdroj: sme.sk-časť)

Dnes si teda - my ženy - vonkoncom nevieme predstaviť, že by sme v lete - keď páli slniečko omnoho viacej ako v časoch minulých - nosili slnečníky. Pritom by to vlastne malo byť ceľkom logické, veď si necháme slnko piecť na hlavu - maximálne si dáme nejakú slušivú šiltovku... Ruky máme však obsadené nákupnými igelitkami, na pleci sa nám hompáľa kabelka, takže pre slnečník už miesto jednoducho nemáme. Je to vlastne aj škoda, pretože slnečník bol kedysi aj módnym doplnkom, pritom sa móda vo všemožných variáciach vracia a slnečník je zabudnutý - nepohodlný a preto zabúdame na logiku... Dokonca ho ani nedostaneme kúpiť v obchode. Mne napríklad na hlave nesluší žiadna šiltovka, ani žiadny slamený klobúčik - mimochodom aj tie sa akosi vytratili - snáď na plážach či kúpaliskách sa sem tam objavia - takže by bola veľmi zaujímavá reakcia okoloidúcich, ak by som si v lete na prechádzke rozprestrela nad hlavou dáždnik. Pravdepodobne by sa podivne usmievali a vyrábali by kolieska pred čelom. Ale mne by na hlavu slnko nepálilo...