Táto pamiatka bola postavená v rokoch 1903-1904 v Krásnohorskom Podhradí. Vonkajšie múry mauzólea sú skromné a jednoduché, pričom práve to pôsobí monumentálne a zvyšuje umeleckú hodnotu vnútornej výzdoby. Nad portálom je reliéfny erb Andrássyovcov.
Erb je z dvoch strán doplnený orlami a anjelmi držiac v rukách vyhasnuté fakle ako symbol vyhasnutého života. Anjel s vencom na pravej strane symbolizuje slávu a s palmovým listom na ľavej strane smútok. Nad erbom je životné heslo Dionýza a Františky : Non videri sed esse - teda :"nie zdať sa, ale byť". Užšie múry medzi piliermi nesú pás a pod ním sú latinské citáty. Výzdoba má symbolický charakter. Lesk zlata a pestré rôznofarebné mramorové dekorácie vyjadrujú lásku manžela k milovanej žene.
Hlavné body vo vnútri sú dva veľké sarkofágy z bieleho carrarského mramoru. V pravom sú uložené telesné pozostatky Františkya v ľavom Dionýza Andrássyho. Čelá sarkofágov zdobia reliéfy rodinného erbu. Na bočnej strane pravého sarkofágu je reliéfny portrét Františky a okolo neho reliéfy s námetmi z jej života. Na bočnej strane ľavého sarkofágu je reliéfny portrét Dionýza a okolo rastlinné ornamenty a psi ako symbol vernosti.
V apside mauzólea je oltár. Na oltári je soška Františkynej ochrankyne serafínskej svätej Františky. Je zdobená s drobnými mramorovými mozaikovými kamienkami. Po stranách oltárneho obrazu sú smútiaci anjeli so založenými krídlami. Nad oltárom visí strieborná holubica - symbol Svätého Ducha. Nad oltárnym štítom je osadený kríž. Pod ním je obraz svätej Trojice. Medzioblúkový priestor nad oltárom zdobí zavesená tŕňová koruna. Oltárna menza je z talianskeho bielo-čierneho mramoru.
Budova mauzólea je umiestnená v strede ústredného nádvoria a jeho okolie tvorí sedemhektárový park.
Z histórie rodiny Andrássyovcov: Juraj Andrássy mal dvoch synov. Prvorodený Dionýz sa roku 1886 oženil s Františkou Hablawcovou, dcérou riaditeľa viedenského konzervatória. Týmto porušil šlachtické a feudálne zvyklosti a jeho manželku nikdy neuznali za príslušníčku rodu. Bol vydedený z fideikomisného majetku svojej vetvy.
Dionýz sa vzdal grófskeho titulu a odišiel do Mníchova. Po smrti svojho brata a otca sa stal dedičom celého fideikomisného majetku monockej vetvy rodu. Deti nemali, preto sa rozhodli so svojou manželkou pomáhať cudzím deťom, sirotám, vdovám, starým a chudobným ľuďom. Do svojho rodného kraja sa vrátil len po smrti svojej manželkyv roku 1902. Rozhodol sa postaviť pre svoju manželku samostatnú veľkolepú hrobku - mauzóleum, a tam umiestniť jej telesné pozostatky. Roku 1913 k nej uložili i jeho.
(zdroj:zamky.sk)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára