Amiši

 

 

Kto je táto tajomná komunita, pre ktorú sa zastavil čas pred vyše sto rokmi? Ako žijú ľudia, ktorí bežných Američanov nenazvú inak ako Yankeeovia či Englišeri a ani po dlhých rokoch života v USA nehovoria medzi sebou po anglicky, ale nemeckým dialektom!

Amiši sú protestantské kresťanské spoločenstvo, ktoré vyšlo z anabaptistického hnutia zrodeného v 14. storočí vo Švajčiarsku. Samotné hnutie amišov založil koncom 17. storočia mennonitský kazateľ Jakob Ammann. Odklonil sa od tradičných mennonitov, pretože prestali rešpektovať prísne tradície. Postupne sa k nemu pridávali veriaci zo Švajčiarska, Holandska či Nemecka. V 18. storočí hľadali útočisko pred prenasledovaním v Amerike, a iba tam sa ich komunita v počte asi 200 000 ľudí zachovala dodnes.

Hoci by sa mohlo zdať, že amiši musia byť na pokraji vyhynutia, nie je to tak. Naopak, ich počet sa zvyšuje, nie je totiž vzácnosťou, že jedna rodina má aj sedem detí. Len v amišskom okrese Lancaster sa počet obyvateľov od roku 1960 viac ako ztrojnásobil. Keďže amiši sú potomkami iba niekoľkých stoviek pôvodných prisťahovalcov, genetické poruchy nie sú výnimočné.

Vo všeobecnosti sa živia najmä farmárčením, no mnohí sú remeselníci. Vyrábajú nábytok, alebo bričky, niektorí sú kováčmi, hrnčiarmi či tkáčmi. Keďže je poľnohospodárstvo v poslednom čase v útlme a aj finančné vstupy narastajú, mladí amiši často pracujú v reštauráciách alebo továrňach neďaleko svojich komunít. Niektoré skupiny žijú z turistického ruchu. Benzín je tabu, niektorí však používajú palivo na pohon púmp, ktoré zásobujú kuchyne a kúpeľne tečúcou vodou. Tí, čo majú ložisko zemného plynu priamo na svojom pozemku, si môžu kúriť, mať tečúcu horúcu vodu i jednoduchú chladničku. Zákaz elektrického prúdu sa už tiež trochu zmiernil, zelenú majú napríklad tužkové baterky.

Zakázané je používanie vlastných automobilov, občas však môžu využiť taxíky, autobusy (medzi niektorými komunitami je dokonca pravidelné autobusové spojenie) a vlaky. Absolútny zákaz platí pre leteckú dopravu. Najčastejšie sa prepravujú konskými povozmi a pešky. Nemajú ani telefóny, aspoň nie v domácnosti. V blízkosti komunít sú telefónne búdky, prípadne v urgentných prípadoch využijú telefóny neamišských susedov. Keďže žijú uzavreto, ľahšie sa u nich utají tolerovanie hrubého fyzického zneužívania detí, vrátane sexuálnych zločinov. Napríklad Mary Bylerovú v čase medzi ôsmimi a štrnástimi rokmi dvestokrát znásilnili vlastní bratia a otec. Matka sa tomu prizerala. Aby sa to začalo vyšetrovať a násilníci sa dostali za mreže, musela Mary od amišov ujsť. V ich komunite totiž podobné zločiny trestali iba niekoľkými týždňami stránenia sa.

V šestnástich až osemnástich rokoch sa amiši vyberú do sveta - vyskúšať si ho. Toto obdobie volajú rumspringa - behať vôkol. Potom sa môžu rozhodnúť, či chcú byť súčasťou svojej cirkvi, alebo odísť. Väčšina z nich sa vracia a nechá sa pokrstiť. Amiši sa ako anabaptisti - novokrstenci, nechávajú totiž pokrstiť až v dospelosti. Bez krstu môžu síce zostať súčasťou komunity, nesmú sa však oženiť. Sobášiť sa môžu iba medzi sebou, inak sú zo spoločenstva vylúčení.

Podľa starých biblických zákonov si dospelí muži nechávajú narásť bradu. Vyzývajú k tomu aj mladých chlapcov - ak sa to dá, v každom prípade musia mať bradu v manželskom zväzku. Nenosia fúzy. Súvisí to s ich perzekúciou ešte na starom kontinente, európski vojaci sa totiž často hrdili bujnými fúzmi. Ďalším neprijateľným vojenským symbolom sú pre amišov gombíky, ktoré boli na uniformách. Preto nosia košele na viazanie. Od gombíkového zákazu už niektoré komunity upustili, no zips je stále tabu.

Kľúčovú úlohu v ich životoch má náboženstvo, z ktorého pramení celý ich životný štýl. Riadia sa príkazmi a vzdávajú sa pozemských pôžitkov, len aby boli bližšie k Bohu. Bohoslužby majú každú druhú nedeľu. Kostoly by ste však v ich obciach márne hľadali, stretávajú sa vždy v dome jednej z rodín. Preto sú ich príbytky postavené tak, aby sa v nich dalo hýbať stenami, a tak sa vytvoril priestor pre trojhodinovú omšu. Pravidlá cirkvi - ordnung, sú záväzné pre všetkých bez výnimky. Ak sa veriaci nepodvolia, musia sa dočasne komunity strániť. Proces stránenia nazývajú meidung. Ak sa nevedia s pravidlami stotožniť, sú exkomunikovaní a nemôžu sa viac kontaktovať ani s vlastnou rodinou.

Pokiaľ ide o vzťah k štátu, amiši si uvedomujú jeho dôležitosť, no na druhej strane sa od neho dištancujú. Niektorí z nich sa zúčastňujú na voľbách. Jasnú politickú preferenciu pritom nemajú. Ich konzervativizmus ťahá niektorých k republikánom, iní zase uprednostnia sociálne a pacifistické tradície svojej cirkvi a volia demokratov.

V roku 1961 americký daňový úrad rozhodol, že amiši nemusia platiť sociálne poistenie. Ich komunita totiž preukázala, že sa o starších ľudí dokáže postarať sama. Od štátu teda nedostávajú penziu. Daň z príjmu však platiť musia. Keďže odmietajú brannú povinnosť, ešte pred druhou svetovou vojnou im udelili výnimku, aby mohli absolvovať civilnú službu.

Po anglicky sa učia v škole, kde začínajú chodiť od šiestich rokov. Jednotlivé komunity majú väčšinou vlastné školy, ktoré majú iba jednu miestnosť. Najmä v minulosti však posielali deti aj do verejných škôl, aby spoznávali svet. Vzdelávanie bolo vždy predmetom nezhôd medzi vládou a amišmi. Tí si však nakoniec aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu v 70. rokoch právo na vlastné vzdelávanie obhájili. Podstupujú však všetky testy pre základnú školskú dochádzku, v ktorých dosahujú lepšie výsledky než žiaci verejných škôl. Amiši tvrdia, že ich deti strednú školu nepotrebujú, pretože od útleho veku pracujú v domácnosti a na statkoch. Vďaka tomuto spôsobu života majú nulovú nezamestnanosť.

Vidiecke komunity amišov, v ktorých je asi tridsať rodín (približne tristo ľudí), žijú ako jedna rodina. Kontaktu s cudzincami sa vyhýbajú. Ak sa dostanete do ich blízkosti, nefotografujte ich. Amiši veria, že fotografie sú v rozpore s biblickým učením o zákaze podobizní, ako sa to píše v knihe Exodus. Okrem toho sú presvedčení, že fotografie sú primárnym zdrojom pýchy a samoľúbosti. Ak zbadajú kameru či fotoaparát, otočia sa, alebo si zakryjú tvár rukami či klobúkom.

Američania ich podľa prostého oblečenia volajú jednoduchí ľudia.

Oblečenie je totiž to, čo na amišoch púta ako prvé. Ženy nosia jednoduché jednofarebné dlhé šaty s bielou alebo čiernou zásterou. Na hlave majú trojuholníkovú šatku. Pre mužov sú typické tmavé nohavice, tmavá vesta, košeľa a klobúk.

(zdroj: sme.sk)