Zakázaná archeológia alebo zaujímavé nálezy
Veľmi zaujímavý príbeh sa začal v roku 1936, keď do laboratória Irackého národného múzea prišla zásielka nálezov zo sídliska, ktoré kedysi obývali Partovia. V tom čase riaditeľom múzea bol Nemec Wilhelm Kőnig, ktorý opísal jeden pozoruhodný nález. Bola to nádoba podobná váze, bez hrdla, zo svetložltej hliny. Vnútri bol medený valček, pevne pripevnený asfaltom. Váza bola asi 15 cm vysoká, valcová rúrka z medeného plechu s dnom mala priemer 26 mm a bola dlhá 9 cm. V nej bola akousi zátkou z asfaltu pripevnená celkom zoxidovaná tyčinka zo železa. Jej koniec vyčnieval asi 1 cm nad zátku a bol potiahnutý žltošedou, úplne zoxidovanou vrstvou nejakého kovu, ktorý vyzeral ako olovo. Spodný koniec železnej tyčinky nedosahoval až na dno valca, na ktorom bola vrstva asfaltu hrubého asi 3 mm. Odpoveď na otázku, čo by to asi tak mohlo byť, bola veľmi prekvapujúca. Keď sa všetky časti poskladali a potom jednotlivo vyskúšali, bolo zrejmé, že nemôže ísť o nič iné než o elektrický článok. Na to, aby bol kompletný, zostávalo len naliať do nádoby kyslý či zásaditý roztok.
Nález síce veľmi pripomína elektrický článok, objavili ho však v zrúcaninách jednej partskej dediny a Partovia na tomto území žili v období 248 rokov pr. Kristom až do roku 226 po Kristovi. Vyskytli sa síce názory, že Kőnig tento nález zle interpretoval a v skutočnosti ide o zvyšky akéhosi zvitku skrytého v keramickej schránke, alebo že ide o relatívne moderný elektrický článok, ktorý mohli stratiť napríklad montéri, čo na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia inštalovali telegraf. Kőnigovu teóriu potvrdil i dr. Arne Eggebrecht z nemeckého Hildesheimu, ktorý ju už veľa ráz vyskúšal na presnej kópii nálezu.
Ako zásaditý roztok pri pokusoch používal šťavu z čerstvo vytlačeného hrozna. Len čo sa tekutina naliala do medeného valca, voltmeter pripojený k článku zaznamenal elektrický prúd s napätím 0,5 V. Toto zistenie zapadlo i do jeho teórie, že predmety dávnych kultúr neboli celé zo zlata, ale boli pozlacované vďaka používaniu takýchto galvanických článkov13. V rovníkovej západnej Afrike boli od staroveku až bezmála do dnešných dní najvyhľadávanejším tovarom podivné sklenené perličky, nazývané aggry. Boli valcovitého tvaru, modré žlté, zelené alebo rôznofarebne vykladané. Domorodci im pripisovali čarovnú moc a niekoľkonásobne ich vyvažovali zlatom. Je pochopiteľné, že sa Európania snažili záhadné aggry napodobniť vo vynímajúcich benátskych i českých sklárňach. Snahy skončili fiaskom. Nepravé aggry sa od pôvodných líšili na prvý pohľad a domorodci ich s posmechom a opovrhnutím odmietali. Zdroj pravých aggier, pravdepodobne veľmi starobylý, sa nepodarilo nájsť. Západoafrickí domorodci sami pôvod nepoznali, mali však o ňom peknú dänikenovskú legendu: priniesli ich vraj ľudia svetlej pleti a s dlhými vlasmi, ktorí sa zniesli z nebies...
(zdroj:tajomstva.org)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára