Strach?

Dráždia našu fantáziu

Osoby, ktoré žiadny strach z bývania na strašidelných miestach nepociťujú, vždy dráždili ľudskú fantáziu. Už rozprávkar Pavol Dobšinský oživil hrdinu Nebojsu, postavu známu z ľudovej slovesnosti. Chlapíka, ktorému chce vlastný otec dokázať, že predsa len musí existovať niečo, čo mu strach naženie. Nebojsa, verný svojmu menu, však odolá všetkým nástrahám. Obesenému zvonárovi aj oživenej mŕtvole. A počína si pritom tak suverénne, že čitateľovi je nakoniec ľúto strašidelných postáv a najradšej by ich chránil pred samotným Nebojsom. Rovnaký názov ako klasická rozprávka nesie aj filmový rozprávkový príbeh, v ktorom sa predstavili Ján Kroner, Ondřej Vetchý či Zuzana Skopálová. A opäť je to príbeh o odvahe, tajomných miestach a strachu zo smrti.

"Strach zo smrti je v rôznych podobách vlastný každému z nás, či je to už vedomý, alebo podvedomý pocit. Málokto si ho uvedomuje, aktualizovaný je vo chvíli, keď niekoho stratíme," hovorí psychológ Jindřich Cupák. Strach zo smrti má rôzne podoby a môže sa viazať až k panickému odporu k cintorínom. Sú ľudia, čo na tieto miesta úplne odmietajú chodiť. "Existuje psychoterapeutický smer, takzvaná existenciálna psychoterapia, ktorý vychádza z toho, že za mnohými psychickými ťažkosťami je strach zo smrti. Keď si ho uvedomíme a prijmeme ako fakt, strach zo smrti nás prestane strašiť," dodáva psychológ.

Šťastný medzi hrobmi

Bydlisko Ladislava Karáska je nezvyčajné - židovský cintorín v Lučenci. V jednej časti bývalého domu smútku žije úplne sám. Spoločnosť mu robí iba pes Beny a 1300 starých, cenných náhrobkov. "Tu som konečne našiel pocit slobody a užitočnosti," zaskočí nás svojou úprimnosťou správca cintorína. Ľudskému strachu z mŕtvych sa smeje. "Tí človeku neublížia, skôr som sa na začiatku bál živých. Na cintorín často zavítali vandali a ničili náhrobky. Odkedy tu bývam, cintorínu sa vyhýbajú," pochvaľuje si. Tvrdí, že v domčeku uprostred cintorína nikdy nepocítil strach a neťažil ho zlý pocit. "Dnes je módou veriť na duchov a nadprirodzené javy. Rád by som pozval poverčivých ľudí na pár nocí sem. Presvedčili by sa, že je to úplný nezmysel," dodáva.

Ak v noci začuje záhadný a podozrivý zvuk, nepochytí ho panika, ale hľadá jeho príčinu. Doteraz ju vždy našiel. "Minule som v cintoríne vysekával krovie, keď sa za mnou ozval ohlušujúci rachot. Niekoľkotonový pomník sa zrútil. Nie je na tom nič čudné. Sú to staré, vzácne náhrobky, ktorých materiál hlavne počas zimy pracuje. Mrazom sa stiahne a potom rozťahuje. Viaceré náhrobky už nie sú v dobrom stave a nevydržia vlastnú záťaž," hovorí. Strach nemá ani zo svojho bytu, ktorý leží v rovnakej budove ako bývalá pohrebná sieň a márnica. Pokojne zdvihne ruku a utrie prach na veku rakvy. Teší sa, že raz možno bude v týchto priestoroch múzeum. "Toto miesto si to zaslúži, chodia ho navštevovať ľudia z celého sveta," dodáva. Je hrdý, že aj jeho zásluhou je o cintorín dobre postarané. Ešte pred pár rokmi tu bola doslova spúšť, cintorín bol zarastený trávou a krovinami.

"Kým budem vládať robiť, chcel by som žiť tu. Toto miesto mi prirástlo k srdcu," hovorí niečo, čo bežný človek ťažko chápe.

Satanisti s čiernymi mačkami ho strašili najviac

Pred pár rokmi obýval sakristiu opusteného kostola v Horných Opatovciach dôchodca Ján Urban. Išlo o zvláštne miesto so zvláštnou históriu. Jednu z najväčších osád Pohronia vyčiarkli v päťdesiatych rokoch minulého storočia z mapy, lebo sa na ňu valil prašný spád z novej žiarskej hlinikárne. Ľudia sa najprv tešili pracovným príležitostiam takmer pod oknami, no skoro ich to prešlo. V dedine začali vymierať včelstvá, kravám navreli na bokoch podivné hrče, niektoré zvieratá vyšli na pašu a už sa z nej nedokázali vrátiť po svojich. Obyvatelia sa s rodnou dedinou lúčili ťažko. Domy zbúrali, ostal tu iba zničený kostol a budova školy. Dnes je kostol kompletne obnovený, postupne sa stáva pútnickým miestom a pamiatkou na zaniknutú obec. Opäť sa tu stretávajú rodáci, no posledný obyvateľ Ján Urban už medzi nimi chýba. "Kým tu žil, bývalo veselšie a aj kostol bol pred zlodejmi chránený," myslia si mnohí.

"Čoho sa tu mám báť? Kostoly sú dobré miesta, aj keď tento si za socializmu vytrpel svoje," zvykol hovoriť Urban. V malej sakristii žil s priateľkou iba pri sviečkach, vodu si nosili zo vzdialenej studne. Len čo otvoril dvere na sakristii, už bol v hlavnej lodi kostola. V noci si musel svietiť baterkou, ktorá iba slabo osvecovala veľký priestor. "Najviac sme sa vždy báli satanistov. Kým bol kostol opustený a slabo chránený, stretávali sa tu. Priniesli si čiernu mačku, poliali ju benzínom a zapálili. Odvtedy, čo sme tu my, už sa neodvážia," hovoril. Cítil sa výnimočne, lebo odkedy tu žil, prestali krádeže aj ničenie kostola.

Neprekážalo mu ani to, že keď prišla noc, v celom širokom okolí sa ocitli s partnerkou úplne sami. "Bolo by to iné, keby dedina žila ako kedysi. Dnes je to skôr miesto duchov. Ale aspoň nestrašia," hovoril.

(zdroj:sme.sk)