Juro Jánošík

Narodil sa 25.01.1688 v Terchovej, popravený bol v Liptovskom Mikuláši 17.03.1713 ako 25 ročný.

Stal sa uznávaným symbolom odboja chudobného ľudu proti feudálom. Ako osemnásťročný vstúpil do kuruckého vojska Františka Rákoczyho, ktoré bojovalo proti cisárskemu viedenskému absolutizmu. Krátko po porážke povstalcov pri Trenčíne (1708) musel narukovať do cisárskeho vojska. Na jar roku 1712 sa už stal zbojníckym kapitánom a nahradil vo vedení družiny doterajšieho kapitána Tomáša Uhorčíka. Zbojníci prepadávali bohatých iba cez leto. Jánošíka chytili v marci 1713, keď niekoľko desiatok drábov z Liptovského Mikuláša v noci obkľúčilo dom bývalého zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka na lazoch obce Klenovec, do ktorého prišiel Jánošík prezimovať a kde práve spal. Súdili ho v Liptovskom Mikuláši 16.-17.3.1713, 17.3. ho podrobili mučeniu. Žiadne závažné veci mu nedokázali, napriek tomu bol 17. alebo 18. 03. popravený napichnutím na železný hák. Mŕtve telo pravdepodobne pochovali na neďalekom cintoríne.

Kedysi bolo priamo v rozsudkoch smrti napísané kde má byť telo popraveného zakopané. Buď to bolo v blízkosti šibenice alebo niekde v okolí, prípadne bolo telo odovzdané rodine ale nikdy nemohlo byť pochované na cintorín medzi ostatných nebožtíkov. Mnohí ale hovoria, že Jánošíka pochovali v obci Čemice na kurucký cintorín (táto obec a mnohé ďalšie sú od rokov 1969 - 1975 umelo zaplavené vytvorením jazera Liptovská Mara).

Najnovšie výskumy však hovoria že nebol až taký kresťan ako sme sa o ňom v škole učili. Jánošíkova zbojnícka činnosť netrvala dlho a nebola ani príliš bohatá. Za necelé dva roky toho veľa nenazbíjal a ani jedna z jeho akcií nebola ničím výnimočná.

Keďže ho popravili na verejnom popravisku (nazvaného Šibeničky - medzi obcami Vrbica a Okoličné) tak sa historici nazdávajú, že telo bolo iba zvesené a zahrabané niekde v okolí. Skutočné miesto kde má Jánošík ležať bolo nepochopiteľne utajované a tak má Jánošík iba symbolický hrob, ktorý leží pod vrchom Rozsutec.

Vedecký tím na čele s Dávidom Šmajzerom nedávno pri Liptovskom Mikuláši odhalil viac než 300-ročný hrob, ktorý podľa všetkého patril Jánošíkovi. Zaujímavé je, že telo našli uložené v pomerne priestrannej hrobke so suchým vzduchom, ktorý telo výborne zakonzervoval - bolo teda akoby mumifikované, čo ponúklo vedcom jedinečnú šancu bližšie ho preskúmať.

Na tele objavili viacero tetovaní, no ani jedno nemalo tvar kríža a vonkoncom nesúviselo s kresťanstvom, práve naopak. Na ľavom boku bol vytetovaný symbol polmesiaca, zatiaľ čo na pravom stehne bola vytetovaná prečiarknutá fujara s dvojkrížom ...

 

Matica Slovenská šokuje : Bol Jánošík moslim? Jednoznačne! 

Pri tomto prehľadávaní hrobky našiel Šmajzerov tím aj ďalšie dôkazy, ktoré svedčili o zvláštnom vierovyznaní Juraja Jánošíka. Našli tu seccade, teda modlitebný koberček, ktorý používajú moslimovia a tiež tu bol turecký yatagán (krátka šabľa používaná v Osmanskej ríši v 16-19 storočí).

Vzhľadom na to, že do hrobky prúdil čerstvý vzduch ktorý telu škodil, bolo telo prevezené do laboratória vo Veľkom Mederi, kde telo podrobili detailnému skúmaniu. Ostali v šoku. Na tvári našli pozostatky fúzov, ktoré Šmajzer opísal ako „kombináciu plnofúzu Roba Kazíka a Salvadora Dalího". Nebolo pochýb, že Jánošík si upravoval porast na tvári presne tak, ako to koncom 17. a začiatkom 18. storočia robili tureckí dôstojníci. Vedci teda prišli s teóriou, či Jánošík nebol špiónom v službách Osmanov. Naznačuje to viacero dôkazov. Okrem zvláštneho tvaru fúzov, tetovaní a predmetov z hrobky je to aj skutočnosť, že v dobových zápisoch z Jánošíkovho mučenia sa našla čudná zmienka:

„Nech sa týmto dá na známosť, že Juraj Jánošík, zločinec preveliký, nosil pod svojím klobúkem ešče jeden, červený s brmbolcem, jaký nosí to pekelné plemeno turecké." Táto veta sa našla v úradných zápisoch z počiatku 18. storočia v knižnici v Chorvátskom Grobe, kam z Liptovského Mikuláša v roku 1919 presťahovali všetky dokumenty podobného druhu.

Otázku tiež vyvoláva fakt, prečo Jánošík namiesto valašky nosil po boku tureckú šabľu o ktorej sa našiel dobový záznam v archíve zemepána Szenvedésa:

„I počala predevčírem na náš voz útočiti tá banda rapavá, kerú Uhorčík Tomáš z Kysúc vedie. Skazu najvačšú spúsobil nám Jánošík, kerého Jurajem volajú. Seknul strážcu našeho tým svojím mečiskom, kerý rovnako pokrivený byl, jako charakter jeho. Sto zlatých sme im vyplatiti museli, keré nech im len smolu a skazu prinesú."

Posledný klinec do rakvy Jánošíka ako kresťanského zbojníka s dobrými úmyslami vrazila depeša, ktorú našli tureckí archivári v Istanbule! Pochádza z roku 1713 a adresovaná je sultánovi Ahmedovi III. Stojí v nej:

„Pane môj turecký, sultán sultánov a vládca všetkých pravoverných. Úkol, ktorý ste mi zadali vykonať na severe Uhorska medzi národom, ktorý sa slovenským nazýva, pokračuje s požehnaním Alaha. Pridal som sa ke družine, ktorá skazenej šľachte dukáty kradne a chudobe ich rozdáva. Týchto sedliakov nevzdelaných, ktorí čítať ani písať nevedia, k vzbure nahováram. Nech sa vzeprú svojmu kráľovi a falošnému Bohu a spoja sa s pravovernými, ktorí ich ako jediní môžu k vykúpeniu priviesť. Iba rok mi chýba, aby veľká vzbura horné Uhry postihla, a dala vám šancu neveriacich poraziť. S najhlbšou úctou a pokorou váš najponíženejší služobník Jur aj-Janaushik."

Vzburu roľníkov sa mu však vyvolať nepodarilo, pretože o pár týždňov neskôr sa ocitol sa v mučiarni, odkiaľ putoval na popravisko.

Legenda o Jurajovi Jánošíkovi ako slovenskom národnom hrdinovi sa teda jasne rúca. Veď ako by sme mohli v dobrom spomínať na zbojníka s moslimskými tetovaniami, ktorý slúžil tureckému sultánovi?

Podobne zmýšľa aj profesor Šmajzer: „Nevidím dôvod, prečo naďalej Jánošíka velebiť. Máme predsa kopec zbojníkov, ktorí sú dobrými kresťanmi a navyše aj stále žijú. Len ich ešte treba naučiť, že Jánošík bohatým bral a chudobným dával. Oni to totiž stále robia naopak."

zdroj