Výlet do Ledníc

chcela som si prezrieť prekrásny zámok a jeho okolie v Lednicích ...

S blogerkou Kitty som už pred viac ako rokom o tomto hovorila, nuž sme sa dohodli že sa tam stretneme. Naše stretnutie nebolo prvé, už sme sa stretli v Piešťanoch - o čom som písala TU.

Teraz sme si dali "rande" v reštaurácii penziónu Myslivna, ktorý stojí na ceste smerom k penziónu Večerka, kde sme mali rezervované 2 noci v apartmáne. Posedeli sme, podebatovali, spoznala som Pepina - partnera Kitty. Mimochodom, je to veľmi milý, príjemný a vtipný muž...

Ubytovali sme sa teda vo Večerke. Už prvý dojem nebol dobrý. Prekvapilo ma, že sme každá dostali iba jeden uterák (ručník) a žiadnu osušku. Kto si utiera prdel, nohy, tvár a ruky do toho istého uteráku? Asi nik, ale tento penzión takúto raritku ponúka. Pretože nie som človek čo sa všade háda, nesťažovala som sa. Kitty si ale išla vypýtať ešte jeden ručník aby sa mala na čo postaviť keď vystúpi von zo sprchy - bola tam totiž iba dlažba, žiadny koberček. Na osušky pre nás dve sa ale nepýtala ...

Obe miestnosti v apartmáne boli tak malinké, že by bolo nemožné pohybovať sa tam 4 osobám, pre ktoré bol tento "apartmán" určený.

 

V dvoch malých izbičkách (pokojích) nebola ani jedna skriňa do ktorej by sa dalo zavesiť oblečenie a to čo sme mali so sebou, sme ukladali na poličky, ktoré boli v skrini.

To by samozrejme nebolo ani tak na závadu, nie som "fajnová", na luxus si nepotrpím, ale vadí mi napríklad špina. Aj keď zaplatím 2000 Kč za ubytovanie pre dvoch na 2 noci (zo svojej vlastnej peňaženky za nás obe) - nemusia byť miestnosti zariadené tým najmodernejším nábytkom ale musí tam byť predsa čisto! Na oknách bola ale špina, blato a dávno neutretý prach - okenné krídla s rámami zdobili pavučiny - rovnako ako aj lampu v kúpelni.

V kuchynke bola na umývanie riadov pripravená špongia a žínka - obe "zafarbené" od starej špiny, potrhané a nechutne "aromatické"... Doma používam rovnaké, po týždni ich ale vyhadzujem nie preto že by boli špinavé ale preto, že je v nich najviac bacilov a škodlivých mikróbov. Ktovie, ako dlho sa v penzióne používali. 

Kitty toto vôbec nevadilo, mne teda áno, toto doma nemám a tam kam chodia hostia to nepatrí ...

Ubytovať sa v tomto penzióne možno len od 14:00 hodiny - pred tým sa "upratujú" miestnosti po predchádzajúcich hosťoch. Pod pojmom upratovanie treba zrejme rozumieť prevlečenie posteľného prádla a vysypanie smetných košov. Nič viac ...

Ak máte so sebou jedlo, môžete si ho pripraviť v kuchynke, ak jedlo nemáte, stačí sa prejsť do neďalekej reštaurácie. Penzión vám stravu neponúkne - iba raňajky/snídaně a to za nemalý poplatok.

Oprala som si spodné nohavičky a nemala som si ich kam zavesiť. Žiadna šnúra či sušiak na bielizeň k dispozícii nebol. Aspoň som ho teda nikde nevidela. Jediné riešenie bolo zavesiť ich na garnížu nad otvorené okno. Ak by som ich ale zavesila hneď, boli by teda dokonale špinavé. Garnížu som musela najprv umyť - zrejme ju nik nevyčistil od doby, kedy ju tam namontovali...

Budova penziónu je prerobený rodinný dom, čo vidno aj na úvodnom obrázku a ako penzón oficiálne funguje od začiatku roku 2012. Evidentne však nie je všetko dokončené (zrejme chýbajú peniaze), vstupné dvere na terasu pamätajú počiatky komunizmu a keď prší, nemáte sa na terase kam ukryť, pričom je kovová kostra budúcej striešky nachystaná. 

Ako dlho, to netuším, ale už sa jej chytá hrdza ...

Nechcem všetko len kritizovať, skutočnosti ma ale presvedčili o tom, že majiteľ potrebuje zarobiť peniaze na hosťoch, ktorým NEponúka tú kvalitu aká im za ich peniaze náleží. Už aj to bolo akosi divné, že podvečer majiteľ odišiel, penzión ostal v noci bez dozoru a ak by sme náhodou niečo súrne potrebovali, tak sa nemáme na koho obrátiť...

Okolie penziónu je ale príjemné a tiché, ja osobne som ocenila parkovanie svojho auta v uzavretom dvore penziónu. Relatívne blízko sa nachádza prekrásny zámocký park, z ktorého je možné dostať 

sa priamo k zámku a k Palmovému skleníku.

 

 

Píšem zámerne slovo "relatívne", pretože pre toho, čo nemá ťažkosti s chôdzou je to perfektná prechádzka. Ja bohužiaľ patrím do skupiny, ktorá má obe nohy vážne choré a tak som musela užívať viac liekov na bolesti ako som zvyknutá. Moja priateľka totiž odmietla ísť autom z toho dôvodu, že ona je na prechádzky navyknutá a potrebuje ich. Preto aby sme trávili čas spolu a nie každá extra, som sa ja ako mladšia prispôsobila ...

Prehliadka zámku je rozdelená na 2, resp. 3 okruhy, za každý okruh treba zaplatiť zvlášť. Tretí okruh je vlastne prehliadka Palmového skleníka, v ktorom je povolené robiť fotografie bezplatne, v prvom a druhom okruhu môžete fotografovať iba za poplatok. Prehliadka trvá 45 minút a začína vždy v celú hodinu.

Naša prehliadka zámku začala o 10:00 hodine. Bohužiaľ, prehliadnuť som si mohla iba jeden okruh, pretože moja priateľka sa musela narýchlo vrátiť (o cca 10:50) do penziónu lebo o 10:00 hodine mala zjesť jabĺčko! Vrátili sme sa teda do penziónu, ale ona to jabĺčko potom už jesť odmietla, pretože bolo už po 10:00 hodine a vtedy ona už jesť nemôže. A tak trávila potom voľný čas do obeda sedením pri počítači... Zamotané, však? Ale reálne!

Zbytočne som teda zo zámku odišla ale nehádala som sa, nerozčuľovala a neriešila, len aby bol pokoj. Že mi to ale jedno nebolo, je zrejmé asi každému. Neprišla som do Lednice nudiť sa, sledovať priateľku ako sa vytešuje nad nejakými mailami, prišla som s vierou, že voľný čas budeme tráviť spolu a prezrieme si spoločne pamätihodnosti.

Po obede začala "plánovaná" výuka na PC. Podotýkam, že tú výuku som ja vôbec neplánovala a ani som nemala záujem poskytovať svoje chabé vedomosti niekomu inému (ako bolo prezentované na jej blogu). Na šťastie, nik z pozývaných blogerov neprišiel - ono je tam totiž zakázané vodiť si návštevy na izby/pokoje ...

Bohužiaľ, nič netrvá večne, ani baterka v myške k notebooku. Jednoducho myška zhasla a nedalo sa robiť nič, notebook bol "tuhý". Požičaná baterka všetko vyriešila, notebook sa tak mohol korektne vypnúť a baterka bola vrátená majiteľovi. Keby som len tušila čo sa bude diať kvôli tej baterke na druhý deň, nebola by som trvala na jej vrátení...

V stredu bolo treba do 10:00 opustiť penzión. Tak nám to bolo oznámené - samozrejme, rešpektujem. Pretože sme obe vstávali už ráno okolo 5:00 hodine, bolo dosť času pobaliť sa a nachystať. Chcela som aby sme z penziónu odišli skôr (ešte pred 10:00 hodinou), prešli sa po meste, niečo prípadne kúpili domov, pozreli si ten druhý okruh v zámku, potom sa niekde naobedovali a ubytovali sa ešte na jednu noc v inom penzióne.

Viac krát som toto opakovala ale moja priateľka tento návrh neakceptovala, povedala že ona do mesta pôjde sama, že potrebuje svoju pravidelnú prechádzku a že si potrebuje niečo kúpiť. Bolo jej jedno, ako budem čas čakania na ňu tráviť - že by sa mohla aj ona prispôsobiť mne, to nehrozilo ...

Samozrejme toto neprebehlo potichu, zrazu sa objavila žienka v nočnej košielke a žiadala kľud. Ospravedlnila som sa aj keď bolo dávno po 6 hodine, kedy už nočný kľud skončil.

Išla som na terasu zapáliť si cigaretku a za tú chvíľu čo som jednu vyfajčila, sa moja priateľka "prehodila" z nočnej košele do "športového" a doslova sa vyparila! Jediným slovom mi nepovedala že už odchádza - veď načo ... hľadala som ju po celom penzióne asi 20 minút a nechápala som čo sa to deje. Bola som riadne znechutená ...

Jasné že po meste a zámku so mnou chodiť nemohla, keď bolo akútne nutné kúpiť iba baterku do myšky aby mohla sedieť do tej 10:00 hod na počítači! Bez baterky by predsa nemohla na počítač !

Myslím, že toto by asi naštvalo každého. Mňa rozhodne áno.

Keď sa vrátila, v priebehu ani nie 5 minút sedela pri počítači. Dovolila som si vyjadriť svoj názor k tomuto jej správaniu s tým, že by som najradšej išla domov. Na to mi povedala iba toľko : "klidně si jeď, mně je to jedno". Takže som sadla do auta a odišla... Čo by ste urobili v tejto situácii vy? Ostali by ste?

Napriek tomu, že Lednice sú ozaj krásne, zámok i jeho okolie je prenádherné a som rada, že som mala možnosť vidieť aspoň časť, nemám z pochopiteľných dôvodov dobré a pekné spomienky...

 

Všetko ale napravilo moje rozhodnutie navštíviť ešte v ten deň Bojnice a napriek cca 300 km a dosť únavnej ceste autom som bola rada, že som toto rozhodnutie nezavrhla. O svojom výlete do Bojníc ešte v ten istý deň píšem TU.