Upaľovanie

Čarodejníctvo predstavuje vo svete i na našom území starobylú tradíciu, ktorá má mnoho foriem, živených legendami od raného stredoveku až po 18. storočie. V roku 1484 vydal pápež Innocent 8. rozhodnutie, ktorým rozšíril právomoci inkvizítorov - čo možno považovať za listinu vyhladenia čarodejníctva v Európe. Krátko potom vyšla v Štrasburgu kniha "Kladivo na čarodejnice" (Hexenhammer), ktorá bola jediná svojho druhu, mala jedinečný a maximálne zhubný vplyv. Podozrenie z čarodejníctva mohlo teda vzniknúť z hocičoho : prílišná a nápadná krása, duševná obmedzenosť, chudoba či bohatstvo, zlá povesť...Stačilo aj zjavne nedôvodé udanie. Ak žena nechodievala často do kostola - bola bosorka, ak tam chodila často - bola podozrivá, ak náhodou bola chudera škuľavá, teda uhýbala pohľadom, alebo mala červené oči - vždy bola považovaná za bosorku. Ak cez deň spala, bola podozrivá zo stretávania sa bosoriek v noci. Najskôr ju mali usvedčiť svedecké výpovede, ak sa to ale nepodarilo, nastupovalo mučenie.

Jeden spôsob bol tzv. Čarodejnícky kúpeľ : ženu vyzliekli, zviazali a hodili do vody - ak ostala na hladine, bola bosorkou a upálili ju. Ak sa však ponorila, bola nevinná - ale skoro vždy sa chudera utopila...Ak ale predsa len nejakým spôsobom tútu skúšku vydržala, tak ju podrobovali ešte skúške ihlicou. Oholili ju na celom tele, kde potom hľadali bosorácke znaky - materské znamienka, ktoré nabodávali ostrou ihlou. Ak bodané miesto nebolelo a ani nekrvácalo, išlo o jednoznančý znak bosoráctva, ak ale miesto bolelo a krvácalo, aj tak bola vinná, pretože ju DIABOL nechal krvácať aby ju zachránil...

Posledné bosorky upálili v Krupine roku 1741. Bola to zároveň posledná poprava bosoriek v strednej Európe. Zhoreli tam vtedy tri ženy: Anna Štibicka, Judita Pelioniska a Doriša Koziarka.

Konečný zákaz lovu na čarodejnice vydal cisár Jozef II. v roku 1787.

... Ó, aké múdre rozhodnutie, odvtedy máme na zemi RAJ! ...

Hoci bol trest smrti upálením v stredoveku jedným z najkrutejších, v ohni skončilo svoj život nespočetné množstvo ľudí. Aj chudobní, bohatí, starí či mladí neunikli svojmu osudu v plameňoch. Našli si tu smrť tiež významní ľudia ako Galileo Galilei či Jana z Arku. Prečo ich spoločnosť odsúdila k takýmto strašným mukám?
O stredoveku sa tiež hovorí ako o období temna. Bolo to obdobie nových objavov ale prevažná väčšina obyvateľstva bola nevzdelaná. Myslím si, že ak by ľudia neboli takí zainteresovaní cirkvou a veiac verili vo vedu, nemuselo zomrieť toľko nevinných ľudí, ktorí iba hlásali nové názory a mienky.
Tak ako Galileo Galilei vyhlásil to známe: "A predsa sa točí!" a stál si za svojim úsilím, si zaslúži obdiv. Ani upálenie nezastavilo jeho myšlienky a našli sa ďalší pokračovatelia jeho veľkolepého diela.
Ak by sme sa vrátili do minulosti, domievam sa, že spoločnosť by opäť raz urobila takú istú chybu. Otázkou ostáva, prečo? Možno preto, lebo sa bojíme prijať pravdu, okúsiť niečo nové alebo nás nezaujímajú osudy iných...
Ako mohlo ľudstvo niečo také dovoliť? Jednoznačne zo strachu pred inkvizíciou, ktorá sťa mihnutím oba poslala mnohých na smrť ako kacírov či prívržencov diabla. Ba aj nové vedecké poznatky popierala a vyhlasovala ich za diablové učenie.
Inkvizítori však zabudli, že nie všetci mali strach, ako sa potvrdilo v Galileovom prípade. Hoci ho upálili, jeho presvedčenie nevyvrátili ani samotné plamene.

(píše sa vo wikipedii)