Teplomer

 

 

 

Ešte pred niekoľkými storočiami bol teplomer celkom neznámy a teplota sa určovala podľa telesných pocitov, pri výrobe kovov a keramiky sa ľudia riadili farbou rozpálených predmetov alebo roztavených kovov.

Na začiatku 17 storočia Galileo Galilei využil tepelné roztiahnutie vzduchu na meranie teploty.

Tento primitívny teplomer bol vyrobený z tenkej sklenenej trubičky dlhej asi 30 cm a bol zakončený bankou. Banku zahrial rukou a "teplomer" (hovorilo sa mu vzduchový termoskop) vložil otvoreným koncom trubičky do nádoby s farebnou vodou. Chladnúci vzduch sa zoskupoval a pod vplyvom tlaku okolitého vzduchu na hladinu voda vnikala do trubičky. Po vychladnutí banka prijímala teplotu okolitého vzduchu a výška vodného stĺpca v trubičke sa menila podľa zmien objemu vzduchu v banke, ktorý sa zase menil podľa teploty vzduchu. Na rozdiel od dnešných teplomerov pri oteplení hladina klesala a pri ochladení stúpala. Prístroj ešte nemal stupnicu.

Po Galileovi experimentovali s podobnými teplomermi Otto von Guericke a Gaspar Schott. Zdokonalili termoskop tým, že použili uzavretý systém s dvomi bankami na koncoch spojovacej trubičky v tvare U, v ktorej bola tekutina. Ešte v tom istom čase sa objavujú teplomery, v ktorých je teplotnou látkou kvapalina. Asi prvý teplomer zostrojil v roku 1631 francúzsky lekár Jean Rey, ktorý použil ako tepelnú látku vodu. Nevýhodou tohto teplomeru bola malá rozťažnosť vody. Preto sa hľadali iné vhodné tekutiny. Ako najvhodnejšie sa ukázali lieh a ortuť. Prvý liehový teplomer zostrojil v roku 1641 toskánsky veľkovojvoda Ferdinand 2. V tom čase síce teplomery už mali stupnice, tie však neboli jednotné, takže údaje zmerané jednotlivými teplomermi sa nemohli porovnávať. Prvé teplomery s "normalizovanou" stupnicou boli zostrojené až okolo roku 1650.

Ďalšou kapitolou vývoja teplomerov bolo stanovenie teplotnej stupnice, na ktorej meranie prebiehalo. Vyvinulo sa niekoľko stupníc a ich stanovení, vývoj diletačných teplomerov bol prakticky ukončený a v ďalších rokoch boli modifikované a vylepšované iba ich modifikácie. Napríklad teplota nad bodom varu ortute (356 °C) až do 1100 °C sa meria ortuťovým teplomerom, u ktorého sa kapilára plní napríklad dusíkom a teplomer je zhotovený z kremíkového skla.U lekárskych ortuťových teplomerov (35 až 42 °C) je kapilára na nádobke s ortuťou zúžená, takže sa v tomto mieste pri poklese teploty ortuťový stĺpec pretrhne a teplomer tak stále ukazuje maximálnu nameranú teplotu (pred ďalším použitím sa musí "preklepať").

Teplomer je teda zariadenie, ktoré slúži na meranie teploty, princíp teplomeru je tradične založený na tepelnej rozťažnosti jednotlivých látok.

Medzi diletačné teplomery patria:

Kvapalinový teplomer - ortuť, lieh a podobne,

Bimetálový teplomer - skladá sa z pásiku zloženého z dvoch kovov, ktoré majú rôzne teplotné činitele rozťažnosti - pri zmene teploty sa pásik ohýba a tento pohyb sa prenáša na rúčke prístroja,

Plynový teplomer - v ňom sa využíva závislosť tlaku plynu od teploty pri stálom objeme plynu,

Odporový teplomer - pri meraní teploty sa využíva závislosť elektrického odporu vodiča alebo polovodiča od teploty,

Termoelektrický teplomer (termočlánok) - na meranie teploty sa využíva termoelektrický jav, to znamená, že elektróny, ktoré sú nositeľom elektrického prúdu, sa významne podieľajú na vedení tepla. Zmenou teploty dvoch kovov sa mení vzniknuté termoelektrické napätie,

Radiačný teplomer - je určený na meranie vysokých teplôt založených na zákonoch tepelného žiarenia, tento teplomer meria žiarenie telies do okolia,

Medzi špeciálne teplomery patrí :

Kontaktný teplomer, ktorý sa používa pri regulácii - napríklad v termostate pre klimatizáciu alebo akvárium,

Maximo-minimálny teplomer - je v tvare "U" a pamätá si maximálnu a minimálnu dosiahnutú teplotu za nejaké sledované obdobie. Používa sa napríklad v meteorológii.

(zdroj:wikipedia)