Zita Kabátová

Narodila sa v Prahe na Malej strane, jej otec bol architekt, písal však detské bábkové hry a s manželkou hrával aj ochotnícke divadlo. K herectvu mala teda už od malička veľmi blízko.

Takisto strýko (Jozef Šváb-Malostranský) bol hercom. Zita sa prvý krát na divadelných doskách objavila ešte ako nemluvňa v Malostranskej besede. Ako dieťa vystupovala na žižkovskej scéne u Karla Želenského a u ochotníkov, kde hrala aj po vyštudovaní gymnázia a kláštornej školy. Začiatkom 30-tych rokov sa snažila dostať do divadla Vlastu Buriana, nemala ale ešte potrebné skúsenosti. Od roku 1935 sa herectvu začala venovať už prefosionálne. Dostala sa postpne do viacerých divadiel : Akripolis, Tylové divadlo, Veľká opeeta, Nové divadlo, Švandové divadlo a Komorné divadlo.

Svoj prvý film "Svetlo jeho očí" natočila v roku 1936 a hneď bola odštartovaná jej kariéra a stala sa jednou z najobľúbnejších herečiek 30 a 40 rokov. Potom hrala v rôznych sentimentálnych a nenáročných komédiách (Rozkošný príbeh, Lojzička, Lízin let do neba a Lízino šťastie, Bláhové devča, Keby som bol otcom, Jej hriech, Srdce v celofáne, Zlatý človek či Madla spieva Európe).

Medzi jej významné úlohy patria: Elza v Tulákovi Macounovi, Pepička vo filme To bol český muzikant, Helena v komédii Život je krásny, Marin v komédii Vydám svoju ženu, Júlia v Prednostovi stanice či Márynka v Pantátovi Bezouškovi. Jej životná postava bola Helena Horníková vkomédii Muži nestárnu, kde stvárnila troj-úlohu: 30 ročnú ženu, staršiu ustaranú matku a zároveň aj staručkú šedivú babičku. Veľkým protikladom bola úloha intrigánky baronesy Heleny z Alcantaru v komédii Počestné panie Pardubické - táto postava bola však na dlhú dobu jej poslednou pstavou, ktorú stvárnila. Za nacistickej okupácie hrala Zita pod pseudonymom Maria von Buchlow v dvoch nemeckých filmoch a po vojne jej z tohto dôvodu bolo zakázané verejné vystupovanie. V tom čase ju režisér Ladislav Brom zoznámil s Jerry Králom- riaditeľom známej firmy v Bombaji a v roku 1946 sa za neho Zita vydala. Keď manželia chceli odcestovať do Bombaja, Zita nedostala vízum, musela ostať v Československu, zatiaľ čo manžel odcestoval do Indie. V roku 1948 bol preložený do Londýna a Zita znovu požiadala o vízum, však márne. Manželia sa preto na diaľku rozviedli... V tom čase žila Zita na pokraji chudoby tak jej kamarátka, majiteľka fotoateliéru ponúkla miesto, kde Zita mohla pracovať. Príležitosť opäť si zahrať získala v roku 1950 vo Vesnickom divadle, potom v Pražskej estráde a v Alhambre. Opäť však musela z politických dôvodov hereckú činnosť prerušiť...

V roku 1955 sa stretla so svojím dávnym priateľom, veslárom a olympionikom Jiřím Zavřelom, ktorý bol práve prepustený z 10-ročného väzenia v Jáchymove, rok nato sa za neho vydala a v roku 1957 sa im narodil syn Jiří, ktorý v druhej polovici 90 rokov opustil manželku i svoje deti a vysťahoval sa do Ameriky, kde je odborníkom na filmové efekty. Manžel Jiří ešte v roku 1965 emigroval do USA, kde sa stal obeťou dopavnej nehody.
Po 25 rokoch sa Zita opäť dostala pred filmovú kameru, od 70tych rokov začala vytvárať menšie a epizódne úlohy a vyskúšala si aj prácu v dabingu. Väčšie úlohy prišli až v roku 1989 (Zabudnuté svetlo, Kráľ Ubu, Modré z neba, Mach-Šebestová a kúzelné sluchátko, Babie leto, Na lavici obžalovaných justícia, To som z toho jeleň, Zlatá brána...)

 

Zdalo sa, že poslednou úlohou Zity Kabátovej bude starenka v dráme Želary, ale zahrala si ešte aj babičku v dráme Hodinu nevieš, zahrala si aj v komédi Pamätníčka... Často bola pozývaná do spomienkových telvíznych programov a v spolupráci s niekoľkými publicistami jej vyšli spomienky pod názvom "Sviatočná žena Zita Kabátová", "Lásky a ľudia môjho života", "Moja prvá republika", "Bez servítky", či "Môj recept na dlhovekosť". V roku 1993 jej bola udelená cena Senior Prix...

Od okt/říj 2005 bola v pražskom Motole upútaná na lôžko, prešla operáciou krčku bedernej kosti a operáciou srdca. Tu aj 27.05.2012 vo veku 99 rokov zomrela. Pochovaná je v Prahe na Vyšehradskom cintoríne.

(zdroj:csfd.cz-upravené)