Archa

 

 

 

Ararat oddávna lákal cestovateľov nielen svojou krásou, ale predovšetkým očakávaním, že sa im podarí odhaliť jeho tajomstvo - tajomstvo Noemovej Archy.

Prvé správy o nej pochádzajú od pútnikov zo 7. storočia p.n.l., tiahnucich po Hodvábnej ceste do centrálnej Ázie. Medzi inými sa o nej zmieňuje Herodesov životopisec a tiež Marco Polo. Prvé oficiálne potvrdenie o existencii Archy vydala v roku 1883 osmanská vláda, ale svet tomu príliš neveril. V roku 1916 vraj objavili archu dvaja ruskí vojenskí letci, keď prelietavali okolo Araratu. Cár k nej hneď vyslal dve expedície. Archu údajne naozaj našli a zdokumentovali, ale vo virvare revolúcie sa všetko stratilo. Aj astronaut z vesmímej lode Apollo 15 - James Erwin, sa v roku 1987 bez povolenia úradov vzniesol s helikoptérou nad Ararat s nádejou, že sa mu podarí objaviť stopy po Arche. Jeho ilegálny pokus sa skončil neúspešne a navyše ho zaň doživotne vykázali z

krajiny.

Hebrejské slovo Ararat ale neoznačuje konkrétne vrch Ararat, lež "územie severne od ríše Ašur". Je veľmi pravdepodobné, že sa Ararat práve preto pokladá za miesto jej pristátia, lebo je najvyšší zo všetkých vrchov v tejto oblasti. O tom, že tu kedysi existovala prvá kresťanská ríša - Arménska ríša - svedčia dnes už len náhrobné kamene a ruiny kostolov v Ani a na ostrove Ahdamar. V roku 1959, pri prieskumnom lete v okolí Araratu, urobil istý turecký pilot zaujímavý objav. Pri vyhodnocovaní snímkov z letu uvidel na jednom z nich v popraskanej zemi podivnú oválnu vyvýšeninu v tvare lode. "'...300 lakťov má byť dlhá, 50 lakťov široká a 30 lakťov vysoká", povedal Boh Noemovi, keď mu kázal stavať loď. A práve na tieto slová si vraj turecký kapitán vtedy spomenul. Pretože objekt vzbudil veľký záujem, inžinieri ho zmerali a zistili, že je 160m dlhý, 50m široký a 15 m vysoký.. Keď rátame, že 1 lakeť má 52 cm (dÍžka lakťa sa v rôznych kultúrach uvádza rôzne) a ak zohľadníme, že steny lode sa v priebehu storočí rozpadli do šírky, pričom hrubé drevené hrady trupu držali konštrukciu pohromade, tak zistíme, že tieto miery sa približne zhodujú.

V nasledujúcich rokoch sa ale na nález pozabudlo a záujem cestovateľov aj archeológov sa naďalej obracal k Araratu. Až v roku 1985, bývalý dôstojník amerického obchodného loďstva David Fasold, potápač ktorý dlhé roky pracoval s podmorským radarom pri identifikácii lodných vrakov a ktorý tvrdí, že s istotou rozozná lod', jedno či leží pod vodou, alebo pod zemou, použil pri výskume prispôsobený molekulárno-frekvenčný scanner a s jeho pomocou zistil na niekoľkých miestach stopy železa. Tieto sú od seba vzdialené 30-40 cm a tvoria tak 13 pozdÍžnych línií, ktoré priečne križuje ďaľších 9 línií. Sú to pravdepodobne stopy po železných klincoch a kolíkoch, ktorými bola drevená konštrukcia lode pozbíjaná. Predpokladá sa, že Archa pôvodne pristála asi 300 m východne na svahu, kde sa doteraz nachádzajú 2 kamene vysoké 3 m a široké 1,5 m, v hornej časti s otvormi na lano, ktoré slúžili ako kotvy. Po potope sa loď posuvmi pôdy zošmykla a na skale sa nalomila. Hlina, kamene a láva ju zaplnili, a tak sa mohla zachovať v tejto podobe až dodnes.

Pretože nikde inde v okolí, len v pôde Archy sa našli stopy po smole, asfalte a pemze, predpokladá sa, že jej steny boli touto zmesou omazané. Od jej objavu postihlo túto oblasť niekoľkokrát zemetrasenie, v dôsledku ktorého pôda okolo nej popraskala a Archa akoby povyrástla o niekoľko metrov. Dnes má kýl lode 10 stupňový sklon a smeruje na sever k Araratu, od ktorého je vzdialená asi 17 km. Nachádza sa neďaleko reťaze vrchov Akyayla, vo výške 2100 m a je asi 20 km vzdialená od Dogubeyazitu, posledného mestečka pred iránskou hranicou. Najbližšia dedinka sa volá po novom "Uzengili", ale až do nedávna sa volala "Mahšer - Deň posledného súdu". Že by to súviselo s minulými udalosťami?

 

Od potopy uplynulo veľa času a my akoby sme sa odvtedy vôbec nepoučili. Devastujeme zem, vodu a vzduch, pripúšťame aby sa naďalej utláčali a likvidovali národy, nič nám nie je sväté, nič nám nie je dostatočnou výstrahou. Pre nás však neexistuje žiadna Archa a teda po nás iba potopa...?