Otrokárstvo

Otroci nemali žiadne práva, nedostávali mzdu a ich majitelia si s nimi mohli robiť, čo chceli. Väčšinou pracovali v domácnosti ako sluhovia, alebo na poliach či plantážach.

Otrokárstvo bolo všeobecne rozšírené v staroveku, počnúc Egyptom a Babylonom až po demokracie a monarchie antického Grécka a Ríma, kde nútená práca otrokov tvorila základ hospodárstva. Britské lode obchodujúce s otrokmi sa pohybovali po trojuholníkovej trase. Lode vychádzali z britských prístavov naložené zbraňami a látkami. Obchodníci menili tento "náklad" s africkými nadháňačmi otrokov na západnom pobreží Afriky.

Otrokárske lode potom prepravili svoj náklad cez Atlantický oceán do Ameriky, kde bol po pracovných silách veľký záujem, lebo na plantážach muselo pracovať veľa ľudí. Obchodníci tu vymenili otrokov za cukor, tabak, rum a sirup. Lode sa potom vrátili do Británie s nákladom, ktorý obchodníci s veľkým ziskom predali. Otroci boli v lodiach spútaní reťazami, väčšinu cesty trávili v podpalubí. Nemali žiadne oblečenie, dostávali málo jedla a tisíce ich cestou cez Atlantik zomrelo.

Akonáhle boli otroci privezení do Ameriky, boli predávaní v dražbách na trhoch s otrokmi. Tam sa s nimi zaobchádzalo ako so zvieratami. Rodiny boli rozdelené, otroci boli predávaní jednotlivým plantážnikom. Potom museli pracovať na bavlníkových, cukrových a tabakových plantážach. Väčšinou sa nedočkali slušného zaobchádzania.

Otrok, ktorý sa pokúsil utiecť, bol z pravidla kruto zbičovaný. Mnoho Afričanov sa proti otrokárskemu systému búrilo. Roku 1791 vypuklo jedno z najslávnejších povstaní otrokov vo francúzskej kolónii na Haiti. Na čele stál jeden otrok, proti francúzskym vojakom. Vzbura trvala trinásť rokov. Neskôr bol ich vedúci otrok zajatý a uväznený do žalára, kde roku 1803 zomrel.

Po nástupe kresťanstva a feudalizmu otrokárstvo v západnej Európe takmer vymizlo. Zostalo však trvalou súčasťou života v Afrike a arabskom svete. V šestnástom storočí obnovili otrokárstvo európske koloniálne veľmoci, ktoré nakupovali čiernych otrokov od ich (takisto čiernych) pánov v západnej Afrike a vyvážali ich do kolónii v Novom svete. Odhaduje sa, že obeťou tohto obchodu sa stalo najmenej dvanásť miliónov ľudí, z ktorých najväčší počet skončil v Brazílii.

 

Mnohí podľahli útrapám počas cesty na otrokárskych lodiach alebo brutálnemu vykorisťovaniu na plantážach. Na začiatku devätnásteho storočia sa podarilo vzbúreným otrokom na Haiti zvrhnúť francúzskych otrokárov a vytvoriť nezávislú republiku. V Britskej ríši zrušili obchod s otrokmi roku 1807 a o 26 rokov zaniklo otroctvo. V USA skoncoval s otroctvom roku 1863 Lincoln a v Brazílii zaniklo roku 1888. Dnes je otroctvo zakázané na celom svete, ale odhaduje sa, že okolo 200 miliónov lodi žije naďalej v podmienkach, ktoré sa od otroctva veľmi nelíšia.

Za práva černochov, za ich občiansku slobodu bojoval aj Martin Luther King, zavraždený v roku 1968 najatým vrahom... Medzi významné osobnosti tejto kapitoly patrí aj Nelson Mandela, ktorý viedol dlhoročný odboj proti nadvláde bielej menšiny v Južnej Afrike. Kvôli svojim politickým aktivitám strávil 27 rokov vo väzení, na slobodu sa dostal až v roku 1990. O štyri roky neskôr bol zvolený za juhoafrického prezidenta v prvých všerasových demokratických voľbách v JAR. Na čele krajiny stál iba päť rokov.