Pouličné lampy

Možnosť mestského osvetlenia v Bratislave sa objavila až v 18. storočí zavádzaním olejových lámp.

Z písomných dokladov sa zistilo, že nakoniec ich v meste bolo až 400. Osvetlenie olejovými lampami bolo oveľa bezpečnejšie ako osvetlenie otvoreným ohňom faklí - i keď bol tento spôsob osvetlenia drahší. Keď sa v európskych mestách začalo zavádzať osvetlenie svietiplynom, aj v Bratislave sa tejto myšlienky ujali.

V roku 1855 podpísala mestská rada zmluvu s rakúskou plynárenskou spoločnosťou o výstavbe plynárne a rozvodovej siete. O rok na to sa začala stavať prvá plynáreň, ktorá svietiplyn získavala z uhlia. Od roku 1856 sa už počas zimných večerov osvetlil stred mesta i nábrežie. Z úsporných dôvodov sa svietilo iba cez zimu a to len do polnoci.

Lampy zapaľovali na to určení pracovníci - pomocou dlhej tyče s hákom potiahli kohútik vo svietidle, ten pustil do horáka plyn a fakľou na tyči ho potom zapaľovali. O polnoci, vypnutím prívodu plynu, lampy zhasínali. Až v roku 1934 nastal v osvetlení bratislavských ulíc veľký zlom. Napriek tomu, že výroba plynu sa zvyšovala, pouličné plynové lampy mesto postupne vyraďovalo z prevádzky a nahradzovalo ich elektrickými svetlami. V historickom jadre mesta a na dunajskom nábreží však plynové lampy svietili až do konca 50. rokov 20. storočia.

 

 

Prvý zreteľný nástup elektrických svietidiel nastúpil začiatkom 20. storočia, kedy sa skupina prešporských boháčov rozhodla z vlastných vreciek financovať elektrické osvetlenie dôležitých ulíc v strede mesta a tiež dôležité a významné miesta ako boli napríklad hodiny na veži Starej radnice či vežové hodiny Blumentálskeho kostola.

(zdroj:BratislavskýKuriér)