Medzi tajuplné nálezy, ktoré sú dnes medzi záhadológmi veľmi známe, patria dve krištáľové lebky v životnej veľkosti. Jedna z nich je vystavená v sklenenej vitríne na najvyššom poschodí Múzea človeka (pobočka Britského múzea), neďaleko londýnskeho námestia Piccadilly Circus. Pokiaľ ide o vek, je na štítku na vitríne len to, že lebka "je pravdepodobne aztéckeho pôvodu - zrejme z koloniálneho obdobia". V skutočnosti i tento údaj je len približným odhadom odborníkov múzea, pretože o histórii lebky nie sú známe takmer nijaké fakty. Múzeum ju v roku 1898 kúpilo od newyorskej klenotníckej firmy Tiffany za 120 libier šterlingov. Nikto v Múzeu človeka nevie, ako ju táto firma získala. Povráva sa, že mohla byť časťou koristi, ktorú v Mexiku v 19. storočí nazbíjal istý tajomný žoldnier.
Druhú lebku vlastní Anna Mitchelová - Hedgesová, ktorá ju našla v roku 1927, keď jej adoptívny otec pracoval na odkrývaní veľkého mayského mesta Lubaantum v britskom Hondurase. Miestni Mayovia povedali jej otcovi, že je to ich boh, ktorý im pomáha pri uzdravovaní alebo privoláva smrť. V skutočnosti už od chvíle svojho objavenia bola krištáľová lebka predmetom sporu, a to nie len pre svoj nejasný pôvod. Ani okolnosti jej nálezu sa nikdy úplne neobjasnili. Zaujímavé je, že Annin adoptívny otec venoval tejto nezvyčajnej exotickej veci, v jeho autobiografii len pár riadkov.
Lebka, nazývaná i Lebkou posledného súdu, je vybrúsená z čistého prírodného krištáľu a podľa názoru vedcov jej výroba mohla trvať prinajmenšom 150 rokov. Počas tejto doby jedna generácia za druhou deň čo deň pomocou piesku trpezlivo obrusovala obrovský prírodný krištáľ, pokiaľ nevytvorili perfektnú lebku. Jej vek sa odhaduje najmenej na 3600 rokov a podľa starej legendy ju vysoký mayský kňaz používal pri svojich tajuplných rituáloch. Ďalej sa lebka dostala dokonca do aukčnej siene Sotheby`s v Londýne. Na predaj ju neponúkol Mitchell - Hedges, ale Sydney Burney, londýnsky obchodník s umeleckými predmetmi. Do jeho vlastníctva sa lebka zrejme dostala ako záloha na pôžičku, ktorú poskytol Mitchell - Hedgesovi. V aukčnej sieni sa jej cena vyšplhala až do výšky 340 libier šterlingov. Burney lebku kúpil naspäť, aby ju vzápätí predal pánu Mitchell - Hedgesovi za 400 libier šterlingov. Po smrti svojho adoptívneho otca v roku 1959 má lebku vo svojom vlastníctve Anna Mitchel - Hedgesová, ktorá ju príležitostne dáva k dispozícii na výstavy, prípadne na vedecké výskumy.
Slávny antropológ dr. G. M. Morant konštatoval, že obidve lebky sú si v mnohých detailoch veľmi podobné a pokladá za možné, že jedna je kópiou druhej. Najvýznamnejším rozdielom medzi nimi je, že lebka z britského múzea tvorí jeden kus, kým druhá má oddeliteľnú spodnú čeľusť. S ohľadom na ich tvar dospel k presvedčeniu, že boli vyrobené podľa ženskej lebky. Niektorí vedci však začali spochybňovať jeho tvrdenie, že jedna lebka je kópiou druhej, ale nikto z nich nevyriešil kľúčovú otázku - určenie ich veku a pôvodu, okrem zmienky, že lebka z múzea so svojimi guľatými očnými jamkami a "len naznačenými" zubmi je typická pre staroveké mexické umenie. Na druhej strane Mitchell - Hedgesova lebka má "charakter skoro anatomickej štúdie v epoche vedy". Pravdepodobnosť, že na otázku, či krištáľové lebky pochádzajú z dávnej minulosti, či z dnešných čias, získame definitívnu odpoveď, je veľmi nepatrná, pretože nepoznáme žiadnu vedeckú metódu ako určiť vek prírodného krištáľu. Bez problémov nie je ani otázka určenia krajiny, z ktorej lebky pochádzajú. Najmä preto, že podobné menšie lebky - ako vieme - sa v 15. storočí vyrábali v Taliansku a v Južnej Amerike.
Otáznikov okolo týchto lebiek je naozaj dosť, ale práve táto vzrušujúca atmosféra okolo nich robí túto záhadu záhadou.
(zdroj:tajomstva.org)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára