Pochádzala z rodu Bošňákovcov ktorého korene siahajú až do juhoslovanskej Bosny. Kroky príslušníkov tohto rodu (pod vplyvom nájazdov Turkov) smerovali do Slovinska, kde uhorský kráľ Ľudovít II. potvrdil Jakubovi Bošňákovi dávne výsady jeho rodu a napokon sa Bošňákovci usídlili v Bratislavskej a Nitrianskej stolici. Dňa 27. 8. 1554 panovník Ferdinand I. potvrdil Marekovi Bošňákovi privilégia rodu novou erbovou listinou.
Vnukom Mareka Bošňáka bol (potomok jeho syna Ondreja a Kataríny lllesházyovej) Tomáš, ktorý získal majetok v Šuranoch. Stal sa najskôr kapitánom Šurianskeho hradu a neskoršie aj fiľakovskéj pevnosti, ktorá mala počas protitureckej obrany veľký význam. V roku 1609 ho povýšili za baróna. Tomáš Bošňák sa oženil s Máriou Kenderessyovou z Hevejskej stolice vo Fiľakove 26. 1. 1605. Z tohto manželstva sa narodilo sedem detí, a to Tomáš, Štefan - neskorší nitrianský biskup, Judita, Katarína, Anna, Magdaléna a Žofia (2. 06. 1609 v Šuranoch).
Žofia mala skromnú a dobrosrdečnú povahu. Ako družička sa zúčastnila v roku 1624 na svadbe Mikuláša Esterházyho a Kristíny Nyáriovej v Sučanoch, na ktorej bol prítomný aj arcibiskup Peter Pázmány. Žofia, sa ako 17-ročná vydala za baróna Michala Serényiho, ktorého otec Michal Serényi starší bol predchodcom Tomáša Bošňáka vo fiľakovskom kapitanáte, a to od roku 1592, kedy bolo Fiľakovo vybojované späť od Turkov. Serényiovci pochádzali zo Sedmohradska a mali viaceré majetky aj na Morave. Žofia hneď po svadbe odišla na hrad Svetlo v Bojkoviciach.Toto manželstvo ale trvalo veľmi krátko, pretože Michal Serényi na jar v roku 1626 náhle ochorel. Ťažko chorý napísal na hrade Svetlo 10.3. 1626 svoj testament. Pamätal v ňom aj na chudobných a bol veľmi štedrý. Je isté, že za touto jeho štedrosťou stála aj jeho manželka Žofia. Serényi zomrel na hrade Svetlo v Bojkoviciach po 10. 3. 1626. Žofia sa v liste z mája 1626 podpísala už ako vdova. V tomto liste adresovanom svojmu otcovi sa sťažuje, že sa palatin o nej, úbohej vdove a sirote, vyslovil nepriaznivo. List svedčí o jej povahových vlastnostiach, oddanosti do Božej vôle a o duchovnej hĺbke mladej ženy, ktorá dala prednosť čistote vlastného svedomia pred mienkou ľudí. V tom istom roku ako jej manžel, zomrela aj jej matka. O rok neskôr - 24.4. 1627, zomrel ako 22-ročný jej brat Tomáš v Kismartone. Vzhľadom na to, že jej otec občas chorľavel, Žofia sa vrátila z hradu Svetlo domov.
František Wesselényi, druhý Žofiin manžel, bol synom Štefana a Kataríny Dersffyovej a narodil sa v roku 1605. Študoval na kolégiu u jezuitov v Trnave, kde prestúpil na katolicizmus a stal sa veľkým ctiteľom Panny Márie. Už ako mladík sa zúčastnil v službách fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka protitureckých bojov. Neskôr sa stal aj členom poľskej šľachty.
František Wesselényi mal dvadsaťpäť rokov, keď požiadal o ruku Žofie Bošňákovej. Po sobáši sa jej novým, domovom stala Teplička nad Váhom, kam odišla začiatkom roka 1630. Tu, v teplickom kaštieli, sa jej narodili obaja synovia. Adam (1630) a Ladislav (1633).
Žofia neodmietala nijakú prosbu o pomoc. Osobitný ohľad brala na chudobných a trpiacich. Spolu so svojím manželom Františkom založili a vydržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných.Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a podľa nej ho aj pomenovali. Útočisko tu našli chudobní a opustení, siroty bez ohľadu na pôvod a príslušnosť. Útulok sa spomínal aj ako "hospitale", čiže nemocnica.Trovy liečenia hradilo takisto panstvo. Zriadili aj nadáciu v sume 1000 zlatých. Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, plynuli úroky v prospech útulku.
Wesselénýiovci sa ako patróni štedrým spôsobom starali o potreby farnosti a kostolov na panstve. V súpise, ktorý zaznamenal teplický farár Štefan Kôstka, sú uvedené sakrálne predmety pochádzajúce priamo od Žofie Bošňákovej. Boli to dve strieborné ampulky na vodu a víno, jedna strieborná a dve medené kadidelnice, antipendium na oltár, humerál a vyšívaný biely obrus.
Žofiin otec po dlhšej chorobe zomrel 9. 12. 1634 a o 2 roky sa musela rozlúčiť so svojou 22-ročnou sestrou Katarínou. Pri výchove svojich dvoch synov bola odkázaná prevažne sama na seba, pretože Františka Wesselényiho, ktorý sa po jej otcovi stal kapitánom fiľakovskej pevnosti, viazali k tomuto miestu mnohé povinnosti. Wesselényiho častá neprítomnosť a zaneprázdnenosť spôsobili aj to, že usmerňovanie hospodárenia na panstve zveril svojej manželke. Jej bol podriadený celý pansky personál ná čele so správcom panstva.
Žofia zomrela pomerne mladá, nemala ani 35 rokov. V tomto roku, poznačenom nepokojmi v súvislosti s povstaním Juraja Rákocziho I., jej rodina prebývala na Strečnianskom hrade. Pochovali ju na hrade Strečno pod hradnou kaplnkou. Zanechala po sebe dvoch synov, 11-ročného Ladislava a l4-ročného Adama. V tom istom roku ako Žofia, zomrel aj jej starší brat Štefan (nitriansky biskup) vo veku 37 rokov.
František Wesselényi sa 23.4. 1644 za vojenské zásluhy stal grófom. V roku 1645 sa František oženil s Máriou Széchyovou, paňou Muránskeho hradu, kde krátko po sobáši aj býval. Neskôr sa presťahoval na Ľupčiansky hrad. Z funkcie hradného kapitána postúpil na hlavného kapitána hornouhorských vojsk. V roku 1655 dosiahol najvyššiu možnú hodnosť - stal sa uhorským palatínom, najvyšším krajinským hodnostárom po cisárovi. V roku 1664 sa stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti cisárovi Leopoldovi I., ktoré bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bezsúhlasu krajinského snemu vo Vašvári uzavrel s Turkami nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť 27. 3. 1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Pochovali ho na Muráni.
Po smrti Františka Wesselényiho zdedil teplické panstvo jeho mladší syn Ladislav. Starší syn Adam zomrel mladý ešte v roku 1652. Ladislav žil do roku 1675 v Teplickom kaštieli, odkiaľ odišiel do Poľska na majetky zdedené po otcovi. V roku 1674 cisárske vojsko vyhodilo do povetria hrad Strečno. Zhabané panstvo v Tepličke dostali synovia cisárskeho generála Ján, Jakub a Fridrich Löwenburgovci.Toľko z histórie.
Vnukom Mareka Bošňáka bol (potomok jeho syna Ondreja a Kataríny lllesházyovej) Tomáš, ktorý získal majetok v Šuranoch. Stal sa najskôr kapitánom Šurianskeho hradu a neskoršie aj fiľakovskéj pevnosti, ktorá mala počas protitureckej obrany veľký význam. V roku 1609 ho povýšili za baróna. Tomáš Bošňák sa oženil s Máriou Kenderessyovou z Hevejskej stolice vo Fiľakove 26. 1. 1605. Z tohto manželstva sa narodilo sedem detí, a to Tomáš, Štefan - neskorší nitrianský biskup, Judita, Katarína, Anna, Magdaléna a Žofia (2. 06. 1609 v Šuranoch).
Žofia mala skromnú a dobrosrdečnú povahu. Ako družička sa zúčastnila v roku 1624 na svadbe Mikuláša Esterházyho a Kristíny Nyáriovej v Sučanoch, na ktorej bol prítomný aj arcibiskup Peter Pázmány. Žofia, sa ako 17-ročná vydala za baróna Michala Serényiho, ktorého otec Michal Serényi starší bol predchodcom Tomáša Bošňáka vo fiľakovskom kapitanáte, a to od roku 1592, kedy bolo Fiľakovo vybojované späť od Turkov. Serényiovci pochádzali zo Sedmohradska a mali viaceré majetky aj na Morave. Žofia hneď po svadbe odišla na hrad Svetlo v Bojkoviciach.Toto manželstvo ale trvalo veľmi krátko, pretože Michal Serényi na jar v roku 1626 náhle ochorel. Ťažko chorý napísal na hrade Svetlo 10.3. 1626 svoj testament. Pamätal v ňom aj na chudobných a bol veľmi štedrý. Je isté, že za touto jeho štedrosťou stála aj jeho manželka Žofia. Serényi zomrel na hrade Svetlo v Bojkoviciach po 10. 3. 1626. Žofia sa v liste z mája 1626 podpísala už ako vdova. V tomto liste adresovanom svojmu otcovi sa sťažuje, že sa palatin o nej, úbohej vdove a sirote, vyslovil nepriaznivo. List svedčí o jej povahových vlastnostiach, oddanosti do Božej vôle a o duchovnej hĺbke mladej ženy, ktorá dala prednosť čistote vlastného svedomia pred mienkou ľudí. V tom istom roku ako jej manžel, zomrela aj jej matka. O rok neskôr - 24.4. 1627, zomrel ako 22-ročný jej brat Tomáš v Kismartone. Vzhľadom na to, že jej otec občas chorľavel, Žofia sa vrátila z hradu Svetlo domov.
František Wesselényi, druhý Žofiin manžel, bol synom Štefana a Kataríny Dersffyovej a narodil sa v roku 1605. Študoval na kolégiu u jezuitov v Trnave, kde prestúpil na katolicizmus a stal sa veľkým ctiteľom Panny Márie. Už ako mladík sa zúčastnil v službách fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka protitureckých bojov. Neskôr sa stal aj členom poľskej šľachty.
František Wesselényi mal dvadsaťpäť rokov, keď požiadal o ruku Žofie Bošňákovej. Po sobáši sa jej novým, domovom stala Teplička nad Váhom, kam odišla začiatkom roka 1630. Tu, v teplickom kaštieli, sa jej narodili obaja synovia. Adam (1630) a Ladislav (1633).
Žofia neodmietala nijakú prosbu o pomoc. Osobitný ohľad brala na chudobných a trpiacich. Spolu so svojím manželom Františkom založili a vydržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných.Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a podľa nej ho aj pomenovali. Útočisko tu našli chudobní a opustení, siroty bez ohľadu na pôvod a príslušnosť. Útulok sa spomínal aj ako "hospitale", čiže nemocnica.Trovy liečenia hradilo takisto panstvo. Zriadili aj nadáciu v sume 1000 zlatých. Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, plynuli úroky v prospech útulku.
Wesselénýiovci sa ako patróni štedrým spôsobom starali o potreby farnosti a kostolov na panstve. V súpise, ktorý zaznamenal teplický farár Štefan Kôstka, sú uvedené sakrálne predmety pochádzajúce priamo od Žofie Bošňákovej. Boli to dve strieborné ampulky na vodu a víno, jedna strieborná a dve medené kadidelnice, antipendium na oltár, humerál a vyšívaný biely obrus.
Žofiin otec po dlhšej chorobe zomrel 9. 12. 1634 a o 2 roky sa musela rozlúčiť so svojou 22-ročnou sestrou Katarínou. Pri výchove svojich dvoch synov bola odkázaná prevažne sama na seba, pretože Františka Wesselényiho, ktorý sa po jej otcovi stal kapitánom fiľakovskej pevnosti, viazali k tomuto miestu mnohé povinnosti. Wesselényiho častá neprítomnosť a zaneprázdnenosť spôsobili aj to, že usmerňovanie hospodárenia na panstve zveril svojej manželke. Jej bol podriadený celý pansky personál ná čele so správcom panstva.
Žofia zomrela pomerne mladá, nemala ani 35 rokov. V tomto roku, poznačenom nepokojmi v súvislosti s povstaním Juraja Rákocziho I., jej rodina prebývala na Strečnianskom hrade. Pochovali ju na hrade Strečno pod hradnou kaplnkou. Zanechala po sebe dvoch synov, 11-ročného Ladislava a l4-ročného Adama. V tom istom roku ako Žofia, zomrel aj jej starší brat Štefan (nitriansky biskup) vo veku 37 rokov.
František Wesselényi sa 23.4. 1644 za vojenské zásluhy stal grófom. V roku 1645 sa František oženil s Máriou Széchyovou, paňou Muránskeho hradu, kde krátko po sobáši aj býval. Neskôr sa presťahoval na Ľupčiansky hrad. Z funkcie hradného kapitána postúpil na hlavného kapitána hornouhorských vojsk. V roku 1655 dosiahol najvyššiu možnú hodnosť - stal sa uhorským palatínom, najvyšším krajinským hodnostárom po cisárovi. V roku 1664 sa stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti cisárovi Leopoldovi I., ktoré bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bezsúhlasu krajinského snemu vo Vašvári uzavrel s Turkami nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť 27. 3. 1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Pochovali ho na Muráni.
Po smrti Františka Wesselényiho zdedil teplické panstvo jeho mladší syn Ladislav. Starší syn Adam zomrel mladý ešte v roku 1652. Ladislav žil do roku 1675 v Teplickom kaštieli, odkiaľ odišiel do Poľska na majetky zdedené po otcovi. V roku 1674 cisárske vojsko vyhodilo do povetria hrad Strečno. Zhabané panstvo v Tepličke dostali synovia cisárskeho generála Ján, Jakub a Fridrich Löwenburgovci.Toľko z histórie.
Nový majiteľ teplického panstva Ján Jakub Löwenburg v roku 1689 dal preskúmať zrúcaniny hradu Strečno. Podnetom k tomu boli chýry o poklade ukrytom na hrade. V ruinách rozpadajúceho sa hradu nenašli žiaden poklad, ale v krypte pod poškodenou kaplnkou medzi asi päťdesiatimi spráchnivenými k rakvami a telami zosnulých objavili rakvu s neporušeným telom Žofie.
Objav rakvy so zachovaným telom Žofie na Strečne, vyvolal medzi okolitým ľudom rozruch. Ján Jakub Löwenburg dal v roku 1690 narýchlo upraviť hradnú kaplnku na Strečne. Rakvu s neporušeným telom nechal postaviť na vyvýšené miesto.V roku 1690 oznámil nález neporušených ostatkov na Biskupský úrad v Nitre, kam cirkevnoprávne patrili Strečno i Teplička. Zároveň požiadal o preskúmané tohto ľudsky nevysvetliteľného javu a upozornil na množstvo pútnikov, ktorí prichádzali k Žofiinej rakve.Takisto požiadal o dovolenie vystaviť rakvu s telom k verejnej úcte. Kedže hrad Strečno nebol obývaný, gróf Löwenburg sa rozhodol premiestniť telesné ostatky Žofie do sídla svojho panstva. A tak ich v roku 1698 dal preniesť zo strečnianskej kaplnky do krypty farského kostola v Tepličke.
Až 38 rokov bolo treba čakať na rozhodnutie nitrianskeho biskupa. Povolenie vystaviť telesné ostatky Žofie Bošňákovej k verejnej úcte v teplickom kostole po dôkladnom preskúmaní okolností, dal až v roku 1728 biskup Adam Ladislav Erdödy. Gróf Löwenburg sa postaral o dôstojný príbytok pre telesnú schránku Žofie. V rokoch 1728 - 29 dal pristaviť k severnej strane teplického kostola samostatnú priestrannú kaplnku, zasvätenú Loretánskej Panne Márii. V roku 1729 v slávnostnom sprievode preniesli ostatky Žofie z krypty kostola do novopostavenej kaplnky. Baroková rakva mala sklenené veko. Nad rakvou zavesili podobizeň Žofie tak ako ju predstavoval pôvodný obraz zo Strečnianského hradu. Obraz predstavuje grófku v takmer životnej veľkosti v živých farbách a v odeve tej doby. V roku 1797 Ján Illesházy, ktorý bol vo vzdialenom príbuzenstve so Žofiou, dal jej telo obliecť do pozláteného rúcha a umiestniť do novej barokovej rakvy, ako aj zvýšiť jej podstavec. Rakva s ostatkami stála na svojom pôvodnom mieste od roku 1729 až do roku 2009.
Až 38 rokov bolo treba čakať na rozhodnutie nitrianskeho biskupa. Povolenie vystaviť telesné ostatky Žofie Bošňákovej k verejnej úcte v teplickom kostole po dôkladnom preskúmaní okolností, dal až v roku 1728 biskup Adam Ladislav Erdödy. Gróf Löwenburg sa postaral o dôstojný príbytok pre telesnú schránku Žofie. V rokoch 1728 - 29 dal pristaviť k severnej strane teplického kostola samostatnú priestrannú kaplnku, zasvätenú Loretánskej Panne Márii. V roku 1729 v slávnostnom sprievode preniesli ostatky Žofie z krypty kostola do novopostavenej kaplnky. Baroková rakva mala sklenené veko. Nad rakvou zavesili podobizeň Žofie tak ako ju predstavoval pôvodný obraz zo Strečnianského hradu. Obraz predstavuje grófku v takmer životnej veľkosti v živých farbách a v odeve tej doby. V roku 1797 Ján Illesházy, ktorý bol vo vzdialenom príbuzenstve so Žofiou, dal jej telo obliecť do pozláteného rúcha a umiestniť do novej barokovej rakvy, ako aj zvýšiť jej podstavec. Rakva s ostatkami stála na svojom pôvodnom mieste od roku 1729 až do roku 2009.
Obyvatelia Tepličky nad Váhom dodnes žijú duchom Žofie Bošňákovej. Jej meno nesie jedna z ulíc obce a aj základná cirkevná škola. Z vďačnosti za vvyprosené milosti jej v roku 1994 vedľa rakvy osadili mramorovú tabuľu. V 20. storočí sa začali ozývať hlasy, aby sa podnikli kroky pre blahorečenie Žofie Bošňákovej. V nových podmienkach náboženskej slobody na tieto výzvy odpovedal nitriansky biskup Ján Chryzostom kardinál Korec a 23.11.1997 z príležitosti posviacky obnoveného farského kostola v Tepličke nad Váhom oznámil ustanovenie diecéznej komisie pre prípravu podkladov k procesu blahorečenia. Činnosť tejto komisie prebieha dodnes a jej hlavnou náplňou je zbieranie historických písomných materiálov a podnetov.
(info : referaty.sk)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára