Narodený 1368, rodičia: Karol IV., český kráľ a nemecký cisár a Alžbeta Pomoranská. Manželky: Mária, dcéra Ľudovíta Veľkého, (uhorského a poľského kráľa) a Barbora, dcéra Hermana Celjského, (uhorského veľmoža). Deti: Alžbeta.
Jeden z najrozporuplnejšie hodnotených panovníkov histórie. Z pohľadu českých nacionalistov vierolomník, líška ryšavá, z pohľadu celoeurópskeho muž veľkého formátu, z domáceho, uhorského hľadiska starostlivý hospodár ... Už jeho cesta na uhorský trón bola veľmi tŕnistá, miestami dobrodružná ako v najlepšom akčnom filme. Jeho otec, český kráľ a nemecký cisár Karol IV. ho pôvodne určil do funkcie brandenburského markgrófa. Keď sa však naskytla možnosť oženiť mladého Žigmunda s Máriou, dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta Veľkého a získať vyhliadky na rozšírenie luxemburskej moci smerom na východ, otec ani chvíľu neváhal a konal. A tak i napriek odporu Alžbety Kotromaničovej- uhorskej kráľovnej, sa 8. 12. 1379 v Trnave zasnúbil jedenásťročný luxemburský princ s deväťročnou anjouovskou princeznou. Podľa rozhodnutia Ľudovíta Veľkého sa mala jeho dcéra stať poľskou kráľovnou a s ňou mal byť korunovaný i jej manžel. Po smrti uhorského kráľa sa však situácia vyvinula inak. Poľská šľachta si - určite s výdatnou podporou Alžbety, ktorá Žigmunda nenávidela - postavila hlavu a odmietla akceptovať na tróne Žigmunda s pochybným odôvodnením, že chcú mať kráľovnú, ktorá by sa zdržiavala v Poľsku... Za poľskú kráľovnú bola teda korunovaná druhá dcéra Ľudovíta Veľkého, Hedviga. V roku 1385 vtrhol Žigmund do Uhorska a vynútil si sobáš s Máriou. Keďže však nemal dosť síl, aby sa v krajine udržal, stiahol sa do Čiech, kde sa snažil získať prostriedky na ďalšiu výpravu. Aby ich získal, zálohoval svojim bratrancom Prokopovi a Joštovi trenčiansku, bratislavskú a nitriansku stolicu, ba dokonca sa vzdal v prospech svojho brata Václava IV. i Brandenburska. Zatiaľ sa v Uhorsku odohrali krvavé udalosti medzi Karolom Malým a Máriou. Keď sa Žigmund dopočul, čo sa udialo v Uhorsku, poponáhľal sa vyslobodiť svoju manželku z väzenia. Krátko pred jej oslobodením sa mu podarilo dosiahnuť korunováciu a tak od roku 1387 vystupuje ako legitímny panovník. I napriek tomu bolo jeho postavenie v krajine veľmi neisté. V roku 1401 ho dokonca vzbúrenci z radov uhorskej šľachty zajali a v roku 1403 hrozilo, že jeho miesto zaujme niektorý z neapolských anjouovcov. Napokon sa však vďaka mimoriadnemu citu pre diplomaciu podarilo Žigmundovi uspokojiť šľachtu do tej miery, že ho až do smrti na tróne akceptovala. Veľkú dávku diplomacie prejavil aj ako rímsko-nemecký kráľ. Bol mužom, ktorý opäť pozdvihol zašlú slávu ríše i autoritu cisára v cele Európe. Zorganizoval a viedol kostnický koncil v rokoch 1414-1418. Jeho cieľom bola obnova poriadku v cirkvi, ukončenie schizmy, no priniesol i upálenie Jána Husa. Do akej miery pričinením samotného Žigmunda, to je veľmi otázne. Významnou mierou sa pričinil i o výsledky bazilejského koncilu , takže ho jeho objektívni súčasníci chtiac-nechtiac museli uznať ako skutočnú autoritu a v tomto smere dosiahol snáď všetko, čo mohol panovník v Európe 15. storočia dosiahnuť. Oveľa menej úspešný však bol v bojoch s Čechmi a Turkami. Boje o českú korunu sa rozhoreli krátko po smrti jeho brata Václava IV. Českí kališníci nemohli Žigmundovi zabudnúť upálenie Jána Husa a vytrvale ho odmietali akceptovať na českom tróne. A tak musel viac než 15 rokov svojho života obetovať boju o dedičstvo po svojom bratovi. A keď sa konečne v roku 1436 stal českým kráľom, zostávali mu necelé dva roky života. A tak mu česká koruna namiesto prospechu priniesla nesmierne výdavky a škody aj vo vlastnej krajine, ktoré spôsobovali husiti počas tzv. spanilých jázd, ktoré však neboli ničím iným ako rabovaním a ničením mestských (rozumej väčšinou nemeckých a cirkevných majetkov). Žigmund bol zároveň prvým uhorským kráľom, ktorý sa musel potýkať s hroziacim osmanským nebezpečenstvom. Turecký nápor na Balkán sa pokúsil zastaviť v roku 1396 pri Nikopole. Veľkolepo koncipovaná križiacka výprava proti Turkom sa však skončila veľkolepou porážkou a fiaskom európskeho rytierstva, pričom do zajatia sa takmer dostal i samotný Žigmund. I napriek tejto porážke počas celej jeho vlády nepripojili Osmani k svojej ríši žiadne rozsiahlejšie územie. Možno i preto, lebo sultán mal problém s Tamerlánom, po ktorom nasledovali dynastické spory. Príznačné však bolo, že až do konca svojho života sníval o veľkej rozhodujúcej výprave proti Turkom. Nekonečné vojny stáli Žigmunda neskutočné množstvo peňazí. Len vďaka jeho rozumnej hospodárskej politike sa krajina s vypätím všetkých síl udržala na nohách. Hlavnou oporou kráľa, tak v oblasti hospodárskej, ako i v boji so šľachtou, mu boli kráľovské mestá. Ich postavenie sa pokúsil posilniť tzv. menším dekrétom z roku 1405, ktorým chcel vytvoriť samostatný kráľovský mestský stav. I keď sa mu tento plán celkom nepodarilo zrealizovať, mnohé mestá mu vďačia za svoje výsady. V osobnom živote Žigmund nemal veľa šťastia. Po smrti tichej a zádumčivej Márie, ktorá ho zrejme vždy odmietala, si z politických dôvodov zobral za manželku vychýrenú krásavicu voľných mravov Barboru Celjskú. Sobáš s dcérou jedného z najvplyvnejších veľmožov v krajine bol vlastne priepustkou zo zajatia uhorskej šľachty. Toto manželstvo nebolo rozhodne šťastné. Nevera na oboch stranách, priveľké ambície Barbory, prchkosť Žigmunda prerastali do čoraz ostrejších konfliktov, ktoré vyvrcholili krátko pred jeho smrťou internáciou kráľovnej. Posledné dni života prežil vo veľkých bolestiach. Dlhé roky trpel na dnu, konečnou príčinou smrti mohla byť i ťažká gangréna. Jeden z najslávnejších uhorských kráľov skonal 9. decembra 1437.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára