Nebo a peklo

Peklom nás v detstve strašievali: "Buď dobrý, inak ťa vezme čert!" Alebo ste isto počuli slová: "doma mám peklo" a podobne. "Nebom" sa na rozdiel od "pekla" nestrašilo, ale motivovalo. A tak bolo "nebo" po celé storočia neúnavne sľubované cirkvami. Ale existuje niečo také naozaj?

Skúsme hľadať v slovách "NEBO" a "PEKLO" vyjadrenie niečoho, čo poznáme a prežívame v každodennom živote. Vyjadrenie niečoho skutočného a reálneho. Aby sme vyjadrili pojem "neba" a "pekla", využijeme príklad rozprávky:

Predstavte si peklo a v ňom obrovský kotol s jedlom, okolo ktorého všetci sedia. Pod kotlom horí oheň a z kotla stúpa para a rozvoniava to. Všetci majú v rukách lyžice a snažia sa z kotla vyjedať. Vôbec sa im to však nedarí. Rúčky lyžíc sú také dlhé, že kým si trafia do úst, všetko vylejú. Najmä keď sa stále niekto predbieha, zavadzia alebo v neprajnosti drgne, keď je sústo už takmer na dosah. A tak sú všetci ukrutne hladní a trpia "ako v pekle".

V nebi to na prvý pohľad vyzerá podobne. Všetci sedia rovnako ako v pekle okolo kotla, z ktorého rozvoniava úplne to isté jedlo. Každý má v ruke lyžicu, a ako už isto tušíte, aj rúčky sú na nich rovnako dlhé ako v pekle. Nikoho však ani nenapadne brať si z kotla pre seba. Navôkol sedia priatelia a kto by vtedy myslel na seba. Preto každý s radosťou kŕmi spolusediacich. Tí však chcú tiež niekoho kŕmiť. A tak sa dostane každému mierou, akou sám dával druhým. Potom sú všetci nasýtení a šťastní. Lebo jedlo, ktoré prijímajú, má meno Život.

Možno poviete - pekná rozprávočka. Keď sa však pozriete reálne na ľudské životy, musíte uznať, že žiť sa dá "ako v nebi" alebo "ako v pekle". A to, čo nám robí peklo zo života, sme my sami a náš vlastný egoizmus. Pritom by stačilo tak málo a mohli by sme žiť "ako v nebi". A nič viac, ako už máme, k tomu nepotrebujeme. Stačí otvoriť oči a hlavne svoje srdce. Každý totiž hrá hlavnú rolu vo filme svojho vlastného života, ale aj vedľajšie role v životoch ostatných. Väčšinou však každý myslí iba na ten svoj film života a iné filmy ho nezaujímajú. Stará sa len o svoj svet a životy ostatných sú mu ľahostajné. Pokiaľ však hráme mizerne vedľajšie role v životoch druhých, nečudujme sa, keď aj oni budú hrať mizerne svoje role v tom našom. Pokiaľ sme sami nevrlí keď "musíme" slúžiť druhým, nečudujme sa, že aj oni odfláknu svoju službu pre nás, alebo ju urobia s nechuťou. Tak sa nám všetko vráti tak, ako sme sami dali. Toľko radosti a šťastia dostaneme, koľko sami úprimne dáme. A ak my "nekŕmime" iných Láskou, nebude Láska ani v našom živote. Lebo Láska sa dá iba dávať, nikdy nie brať. A keď dávame to najlepšie, čo máme, môže sa Láska stať aj v našom živote.