Ako to vtedy bolo? Zorka Janů

 

 

"Dovnitř nesmíte, sestra Lídy Baarové mezi české herce nepatří." Václav Vydra st. sa jej takto postavil do cesty, keď chcela vstúpiť do Komorného divadla...

Komorné divadlo, presnejšie Mestské komorné divadlo v Hybernskej ulici si dnes pamätajú už iba tí starší. Voľakedy to bolo jedno z najznámejších dievadiel v Prahe - koncom 60tych rokov bolo z dôvodu generálnej opravy uzavreté (oprava nebola urobená podnes). Práve v tomto divadle po oslobodení v roku 1945 hrala Zorka, keď jej slávny herec povedal tú vetu. Osoba herca Vydru je však v literatúre, kde sa o Zorke píše, rozporuplne uvádzaná. Adam Georgiev v Denníkoch sestry Lídy Baarovej píše o Václavovi Vydrovi staršom, však Stanislav Motl vo svojej knihe "Prekliatie Lídy Baarovej" vkladá tieto slová do úst Václavovi Vydrovi mladšiemu. A kniha Lídy Baarovej zase nemenuje herca ale hovorí o významnom a horlivom hercovi - komunistovi. Takže jasné je akurát to, že ide o veľkého herca a veľkého komunistu. A tým bol prvý národný umelec menovaný po roku 1945- Václav Vydra najstarší - prvý z hereckej rodiny Vydrovcov (jeho syn Václav Vydra bol celoživotným partnerom herečky Dany Medřickej, s ktorou mal syna Václava Vydru).

Kniha Adama Georgieva "Denník sestry Lídy Baarovej" vrátila aspoň čiastočne do povedomia jednu z herečiek českého predvojnového filmu. Zorka Janů opisuje vo svojich denníčkoch túžbu po láske, prežíva jeden milostný nezdar za druhým, vyznáva svoje city Františkovi Kožíkovi, Karlovi Högerovi a A.M. Brousilovi. Verila v lepší svet, verila v naplenie jej lásky, bola naivná, jej doménou bolo milované divadlo. Zákaz vstupu do divadla bol jedným z dôvodov jej predčasnej smrti.

Zorka okrem herectva aj písala básne:

 

Donést vodu
pejsku žíznivému

Otevřít vrátka
pejsku bázlivému

Plakat nad hrobem
všech zemřelých

Málo jsme běželi pejsku
Málo jsme přihlíželi
světu jak se točí
lásce jak se rodí
lidem jak se trápí.

 

alebo iné verše :

 

Slunce a ty
A ještě tamhle břízy,
Ach jak to krásně bolí!
Co bolí? Proč bolí?
No přece slunce do mých očí,
ty můj milý…

 

 

(zdroj:neviditelnypes.lidovky.cz, Milan Hulík-upravené)