Matej Hrebenda-Hačavský

 

 

 

(*Píla (Rimavská Píla) - † Hačava (súčasť obce Hnúšťa)

Bol to ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, misionár slovenského národa, prvý slovenský kolportér kníh...

Už od narodenia mal očnú chybu. Keď sa ako päťročné dieťa hrával, prezývali ho slepým. V deviatom roku už nemohol čítať pri svetle, v pätnástich ani vo dne. Ale čo mu bolo ukrátené na zraku, to mu bolo vynahradené na pamäti. Rád čítal knihy, a keď už nevidel, požiadal iného, aby mu čítal. Kým mohol chodiť sám, prešiel štyri až päť dedín k takým ľuďom, ktorí mu boli ochotní predčítať z knižky. A tým bystrela jeho pamäť. Asi od 14. roku sa zaoberal najmä veršovaním. Prvé verše napísal roku 1814, jeho otec ich na polhárku odpísal a každému dobrodincovi podal.

Do slovenskej histórie sa zapísal najmä ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. V tých časoch mnohí pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec, za výsadu vzdelancov. Proti tomuto názoru, proti tejto zaostalosti viedol svoj neúprosný boj. Na cestách zachraňoval pred skazou staré knihy, zasielal ich do škôl a spolkových inštitúcií, alebo ich donášal popredným vzdelancom. Takto mnoho kníh zachránil a významnou mierou sa pričinil tak aj o budovanie knižníc.

Zároveň zbieral i ľudové piesne, ktoré sa dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Zapisoval ich jeho pomocník, ktorý ho od roku 1842 sprevádzal. Známe sú jeho suplikantské cesty, počas ktorých získal finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov, činnosť kultúrnych inštitúcií. Jeho poézia plnila v svojom čase záslužné spoločenské poslanie. V Matici slovenskej sú uložené jeho básne, piesne, vinše, listy, testament. Svoju životnú púť, zážitky a skúsenosti opísal vo Vlastnom životopise, ktorý je prameňom aj pre poznanie kultúrnych a spoločenských pomerov v 19. storočí.
Nazhromaždených 58 kníh mu zhorelo v krokavskom ohni, a tak začal odznova. S batôžkom kníh, palicou v ruke a najčastejšie oblečeného do rimavského kroja - tak ho stretávali ľudia na jeho potulkách nielen po rodnom kraji, ale i po iných stoliciach a roztrúsených dolnozemských osadách. Bol priateľom všetkých dobrých ľudí. Chodil v temnotách a roznášal svetlo. Prežil ťažký život, stíhalo ho jedno nešťastie za druhým, no napriek osudu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu. Ostal jednoduchým človekom. Hovorieval: "nemám nič, nežiadam nič." Pritom viac videl vo svojej slepote, ako mnohí cez veľké okuliare. Keď mu už nohy zoslabli, stal sa trafikantom. Predával tabak, sviečky a ocot. V roku 1866 ho prepadol, zbil a okradol zlodej a o tri dni Hrebenda umrel...

(zdroj:osobnosti.sk)