Tomáš Garrique Masaryk sa narodil 7. 3. 1850 v Hodoníne. Skutočným domovom jeho detstva boli Čejkovice, jeho otec bol kočišom na cisárskych majetkoch.
Výchova všetkých troch synov ( mal bratov Martina a Ludvíka ) patrila do starostlivosti matky, s ktorou Masaryka viazalo po celý život silné citové puto. Kým sa dostal na nemecké gymnázium v Brne, musel prekonať množstvo prekážok, ktoré sa chlapcovi z chudobnej rodiny stavali do cesty. Veľa čítal a usilovne sa učil cudzie jazyky. Peniaze na štúdium si zarábal doučovaním slabších žiakov z bohatých rodín. Už vtedy začal vnímať národnostný útlak Slovákov. Maturoval v roku 1872. Chcel sa venovať štúdiu diplomacie na viedenskej orientálnej akadémii. Zistil, že na tejto škole môžu študovať iba šľachtické deti, zapísal sa na filozofickú fakultu vo Viedni. Navštevoval aj národohospodárske prednášky a prednášky z anatómie. V roku 1876 dosiahol titul doktor filozofie. Ďalšie dva roky sa vzdelával na univerzite v Lipsku. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, dcérou amerického podnikateľa Charlottou Garrigue, ktorá prišla študovať na známe lipské konzervatórium dejiny hudby a klavírnu hru. Jemná, citlivá a všestranne vzdelaná Charlotta mladého Masaryka natoľko očarila, že sa s ňou 15. 3. 1878 v New Yorku oženil. Mali dve dcéry a dvoch synov. Z nich Alica a Ján nasledovali otca v politickej a diplomatickej činnosti. Po krátkom pôsobení na viedenskej univerzite Masaryk prijal v roku 1882 miesto profesora na pražskej univerzite, kde prednášal kurzy svetových dejín, dejín sociológie a filozofiu dejín. O niečo neskôr sa začal intenzívne zaujímať o politický život a sociálne otázky. Založil liberálnu politickú stranu, ktorú označil za realistickú. Vo voľbách v roku 1891 bol zvolený za poslanca celorakúskeho ríšskeho parlamentu a súčasne aj za poslanca českého krajinského snemu. V rokoch 1908 - 1911 sa angažoval v procese proti 53 neprávom obvineným Srbom a Chorvátom z vlastizrady. Proces mal byť ospravedlnením rakúskej anexie Bosny a Hercegoviny. Masaryk niekoľkokrát v tejto veci navštívil Belehrad a Záhreb, kde si overil situáciu. Zistil, že obžaloba je založená na falošných dokumentoch. Svojimi odhaleniami, ktoré zverejnil v parlamentných prejavoch, zachránil životy obvinených, ale znepriatelil si rakúskeho ministra zahraničných vecí. Svojou odbojnosťou a nekompromisnosťou upozornil na seba aj iných predstaviteľov rakúsko-uhorskej štátnej moci. Od roku 1889 prichádza pravidelne so svojou rodinou na dovolenku do Bystričky pri Turčianskom Svätom Martine. Spriatelil sa s viacerými slovenskými intelektuálmi, spisovateľmi i jednoduchými obyvateľmi Turca. Prejavil veľký záujem o mladú slovenskú inteligenciu, ktorej pomáhal získavať štipendiá na českých vysokých, ale aj stredných a učňovských školách. Vplýval najmä na skupinu slovenských vysokoškolákov, ktorá sa zdržovala v pražskom spolku Detvan a na ďalšiu skupinu, ktorá si založila v Skalici časopis Hlas. Mladých ľudí si získal najmä svojím bojom za demokratické práva a občianske slobody všetkých obyvateľov štátu, za akademickú slobodu vysokých škôl a vedeckého výskumu. Do roku 1914 nerozmýšľal o zániku monarchie. Propagoval jej pretvorenie na moderný federalizovaný štát rovnoprávnych národov. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel koncom roku 1914 do zahraničia, aby tam, v demokratickejších podmienkach západoeurópskych krajín a na pôde USA, bojoval za zánik Rakúsku-Uhorska a vznik slobodných samostatných národných štátov. Prvý pochopil nevyhnutnosť vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov, o čom už v roku 1914 informoval ministerstvá zahraničných vecí dohodových veľmocí. (Na čele zahraničného československého odboja stál od roku 1914). Žiadal ich o pomoc pri uskutočnení tohto veľkého plánu. V roku 1916 sa stal predsedom centrálneho orgánu československého zahraničného odboja - Národnej rady československej. Úzko spolupracoval s E. Benešom a slovenským astronómom, politikom a francúzskym generálom Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý pomáhal Masarykovi preniknúť do vysokých politických kruhov vo Francúzsku. V máji 1918 pricestoval do USA. Zoznámil sa s americkým prezidentom W. Wilsonom, ktorému dal čerstvé informácie o situácii v Európe a o túžbe ujarmených národov v monarchii po národnej slobode. Nabádal českých a slovenských krajanov, ktorí sa pred vojnou vysťahovali do USA, aby podporili vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Súčasne propagoval nevyhnutnosť združenia malých národov v povojnovej strednej Európe. Na kongrese utláčaných národov monarchie a delegácií ďalších malých národov v októbri 1918 vo Filadelfii bol zvolený za predsedu novovytvorenej Stredoeurópskej demokratickej únie. Po vzniku ČSR sa vrátil do oslobodenej vlasti. Národné zhromaždenie na svojom prvom zasadaní 14. 11. 1918 zvolilo T. G. Masaryka prezidentom. Rovnakú dôveru mu prejavili poslanci v prezidentských voľbách v roku 1920, 1927 a 1934. Jeho cieľom bolo vybudovať československý štát ako demokratickú republiku podľa západoeurópskych vzorov a podľa modelu USA, s ktorým sa v posledných rokoch dôvernejšie zoznámil. Presadzoval politickú a občiansku toleranciu. Združil okolo seba okruh intelektuálov, národohospodárov, bankárov, ľudí rôzneho politického presvedčenia a náboženského vierovyznania. Táto skupina dostala názov Hrad. Zohrávala významnú úlohu v politickom a hospodárskom živote ČSR. Stala sa informačným prameňom a poradným orgánom prezidenta aj vlády. Napriek mnohým snahám a iniciatíve prezidenta, mnohé problémy vnútropolitického aj ekonomického vývoja ČSR zostali nedoriešené a tvorili permanentné žriedlo nepokojov. Medzi ne patrili na prvom mieste štátoprávne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi a ich spoločný postoj k menšinovým národom, ktoré žili na území republiky. Premietli sa do všetkých oblastí politického, hospodárskeho a kultúrneho života. Popri národnostných vzťahoch nedoriešené zostali hospodárstvo - sociálne problémy. Tieto akútne otvorené otázky nadobudli veľký význam najmä v 30. rokoch, v čase priameho ohrozenia Československa zahraničným s agresorom. Ani Masaryk, ani vláda ČSR neboli schopní likvidovať vnútroštátne napätie, hoci v týchto chvíľach bola vnútorná konsolidácia celého štátu a jeho obyvateľov nanajvýš potrebná. V decembri 1935 T. G. Masaryk sa pre svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav vzdal funkcie prezidenta. Vyslovil súčasne želanie, aby sa jeho nástupcom stal jeho blízky spolupracovník Eduard Beneš. Posledné dva roky života trávil Masaryk v kruhu svojej rodiny v Lánoch. Zomrel 14. 9. 1937.
Výchova všetkých troch synov ( mal bratov Martina a Ludvíka ) patrila do starostlivosti matky, s ktorou Masaryka viazalo po celý život silné citové puto. Kým sa dostal na nemecké gymnázium v Brne, musel prekonať množstvo prekážok, ktoré sa chlapcovi z chudobnej rodiny stavali do cesty. Veľa čítal a usilovne sa učil cudzie jazyky. Peniaze na štúdium si zarábal doučovaním slabších žiakov z bohatých rodín. Už vtedy začal vnímať národnostný útlak Slovákov. Maturoval v roku 1872. Chcel sa venovať štúdiu diplomacie na viedenskej orientálnej akadémii. Zistil, že na tejto škole môžu študovať iba šľachtické deti, zapísal sa na filozofickú fakultu vo Viedni. Navštevoval aj národohospodárske prednášky a prednášky z anatómie. V roku 1876 dosiahol titul doktor filozofie. Ďalšie dva roky sa vzdelával na univerzite v Lipsku. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, dcérou amerického podnikateľa Charlottou Garrigue, ktorá prišla študovať na známe lipské konzervatórium dejiny hudby a klavírnu hru. Jemná, citlivá a všestranne vzdelaná Charlotta mladého Masaryka natoľko očarila, že sa s ňou 15. 3. 1878 v New Yorku oženil. Mali dve dcéry a dvoch synov. Z nich Alica a Ján nasledovali otca v politickej a diplomatickej činnosti. Po krátkom pôsobení na viedenskej univerzite Masaryk prijal v roku 1882 miesto profesora na pražskej univerzite, kde prednášal kurzy svetových dejín, dejín sociológie a filozofiu dejín. O niečo neskôr sa začal intenzívne zaujímať o politický život a sociálne otázky. Založil liberálnu politickú stranu, ktorú označil za realistickú. Vo voľbách v roku 1891 bol zvolený za poslanca celorakúskeho ríšskeho parlamentu a súčasne aj za poslanca českého krajinského snemu. V rokoch 1908 - 1911 sa angažoval v procese proti 53 neprávom obvineným Srbom a Chorvátom z vlastizrady. Proces mal byť ospravedlnením rakúskej anexie Bosny a Hercegoviny. Masaryk niekoľkokrát v tejto veci navštívil Belehrad a Záhreb, kde si overil situáciu. Zistil, že obžaloba je založená na falošných dokumentoch. Svojimi odhaleniami, ktoré zverejnil v parlamentných prejavoch, zachránil životy obvinených, ale znepriatelil si rakúskeho ministra zahraničných vecí. Svojou odbojnosťou a nekompromisnosťou upozornil na seba aj iných predstaviteľov rakúsko-uhorskej štátnej moci. Od roku 1889 prichádza pravidelne so svojou rodinou na dovolenku do Bystričky pri Turčianskom Svätom Martine. Spriatelil sa s viacerými slovenskými intelektuálmi, spisovateľmi i jednoduchými obyvateľmi Turca. Prejavil veľký záujem o mladú slovenskú inteligenciu, ktorej pomáhal získavať štipendiá na českých vysokých, ale aj stredných a učňovských školách. Vplýval najmä na skupinu slovenských vysokoškolákov, ktorá sa zdržovala v pražskom spolku Detvan a na ďalšiu skupinu, ktorá si založila v Skalici časopis Hlas. Mladých ľudí si získal najmä svojím bojom za demokratické práva a občianske slobody všetkých obyvateľov štátu, za akademickú slobodu vysokých škôl a vedeckého výskumu. Do roku 1914 nerozmýšľal o zániku monarchie. Propagoval jej pretvorenie na moderný federalizovaný štát rovnoprávnych národov. Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel koncom roku 1914 do zahraničia, aby tam, v demokratickejších podmienkach západoeurópskych krajín a na pôde USA, bojoval za zánik Rakúsku-Uhorska a vznik slobodných samostatných národných štátov. Prvý pochopil nevyhnutnosť vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov, o čom už v roku 1914 informoval ministerstvá zahraničných vecí dohodových veľmocí. (Na čele zahraničného československého odboja stál od roku 1914). Žiadal ich o pomoc pri uskutočnení tohto veľkého plánu. V roku 1916 sa stal predsedom centrálneho orgánu československého zahraničného odboja - Národnej rady československej. Úzko spolupracoval s E. Benešom a slovenským astronómom, politikom a francúzskym generálom Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý pomáhal Masarykovi preniknúť do vysokých politických kruhov vo Francúzsku. V máji 1918 pricestoval do USA. Zoznámil sa s americkým prezidentom W. Wilsonom, ktorému dal čerstvé informácie o situácii v Európe a o túžbe ujarmených národov v monarchii po národnej slobode. Nabádal českých a slovenských krajanov, ktorí sa pred vojnou vysťahovali do USA, aby podporili vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Súčasne propagoval nevyhnutnosť združenia malých národov v povojnovej strednej Európe. Na kongrese utláčaných národov monarchie a delegácií ďalších malých národov v októbri 1918 vo Filadelfii bol zvolený za predsedu novovytvorenej Stredoeurópskej demokratickej únie. Po vzniku ČSR sa vrátil do oslobodenej vlasti. Národné zhromaždenie na svojom prvom zasadaní 14. 11. 1918 zvolilo T. G. Masaryka prezidentom. Rovnakú dôveru mu prejavili poslanci v prezidentských voľbách v roku 1920, 1927 a 1934. Jeho cieľom bolo vybudovať československý štát ako demokratickú republiku podľa západoeurópskych vzorov a podľa modelu USA, s ktorým sa v posledných rokoch dôvernejšie zoznámil. Presadzoval politickú a občiansku toleranciu. Združil okolo seba okruh intelektuálov, národohospodárov, bankárov, ľudí rôzneho politického presvedčenia a náboženského vierovyznania. Táto skupina dostala názov Hrad. Zohrávala významnú úlohu v politickom a hospodárskom živote ČSR. Stala sa informačným prameňom a poradným orgánom prezidenta aj vlády. Napriek mnohým snahám a iniciatíve prezidenta, mnohé problémy vnútropolitického aj ekonomického vývoja ČSR zostali nedoriešené a tvorili permanentné žriedlo nepokojov. Medzi ne patrili na prvom mieste štátoprávne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi a ich spoločný postoj k menšinovým národom, ktoré žili na území republiky. Premietli sa do všetkých oblastí politického, hospodárskeho a kultúrneho života. Popri národnostných vzťahoch nedoriešené zostali hospodárstvo - sociálne problémy. Tieto akútne otvorené otázky nadobudli veľký význam najmä v 30. rokoch, v čase priameho ohrozenia Československa zahraničným s agresorom. Ani Masaryk, ani vláda ČSR neboli schopní likvidovať vnútroštátne napätie, hoci v týchto chvíľach bola vnútorná konsolidácia celého štátu a jeho obyvateľov nanajvýš potrebná. V decembri 1935 T. G. Masaryk sa pre svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav vzdal funkcie prezidenta. Vyslovil súčasne želanie, aby sa jeho nástupcom stal jeho blízky spolupracovník Eduard Beneš. Posledné dva roky života trávil Masaryk v kruhu svojej rodiny v Lánoch. Zomrel 14. 9. 1937.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára