Narodený 1053, rodičia Ondrej I., uhorský kráľ a Anastázia, dcéra kyjevskoruského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Manželka Judita, dcéra cisára Henricha III.
Za uhorského kráľa bol Šalamún korunovaný ešte ako malý chlapec. Napriek tomu sa po smrti svojho otca Ondreja stal kráľom Belo, Šalamúnov strýko z otcovej strany. Práva malého kráľa prišiel do Uhorska v roku 1063 brániť sám nemecký cisár Henrich IV. Počas výpravy proti nemu Belo zahynul a tak nič nestálo v ceste dosadeniu Šalamúna na uhorský trón. Chlapec mal vtedy 10 rokov, jeho bratranci, Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert volili útek z krajiny. Ich ochrancom sa stal poľský kráľ Boleslav II. Smelý, ktorý hneď po tom, čo z Uhorska odtiahli vojská Henricha IV., zaútočil a Šalamúna porazil. Krajina sa rozdelila na dve časti: Zadunajskej - tu vládol legitímny kráľ Šalamún a druhú, dobytú odovzdal Boleslav svojmu chránencovi Gejzovi, jednému zo Šalamúnových bratrancov. Obaja muži uzavreli v roku 1064 prímerie, ktoré toto rozdelenie potvrdilo. Spolužitie dvoch bratrancov bolo spočiatku bez problémov, Šalamún udelil dokonca ďalšiemu bratrancovi Ladislavovi zeme v Biharsku. Všetci traja spoločne bránili krajinu pred útokmi okolitých susedov z Čiech, Benátska i proti Pečenehom. Po hospodárskej stránke si o niečo lepšie počínal Gejza, ktorý nechal raziť oveľa kvalitnejšie mince, než boli mince Šalamúna. Z Gejzových mincí poznáme aj jeho titul DUX MAGNUS, čiže veľkovojvoda. K roztržke medzi Šalamúnom a Gejzom došlo v roku 1071, kedy Pečenehovia napadli Uhorsko. Belehradská posádka tvorená bojovníkmi z Byzancie nespravila nič aby ich zastavila, preto obaja vojvodovia zorganizovali výpravu na obranu južnej hranice. Keďže sa belehradská posádka obrátila so žiadosťou o pomoc k Pečenehom, rozhodli sa ju uhorskí vodcovia potrestať. Po trojmesačnom obliehaní obrancovia Belehradu kapitulovali. Gejza im sľúbil slobodný odchod, s čím Šalamún nesúhlasil. I preto hľadali obrancovia ochranu takmer výlučne u Gejzu. Šalamúna to veľmi urazilo a prehĺbilo nenávisť ku Gejzovi. Tá sa ešte zväčšila, keď byzantský cisár Michal VII. z vďaky za šľachetný čin uzavrel s Gejzom priateľstvo, pričom Šalamúna úplne ignoroval. Ten sa niekoľkokrát pokúsil zabiť Gejzu i Ladislava, ale obom bratom sa úspešne darilo držať Šalamúna v šachu. V roku 1073 sa opäť schyľovalo k vojenskému stretnutiu. Zatiaľ čo Gejza zostal v Uhorsku, Lampert, najmladší z bratov odišiel hľadať pomoc do Poľska, Ladislav do Ruska. Keďže pomoc nezískali, v bitke pri Kemeji začiatkom roka 1074 Šalamún zvíťazil a donútil Gejzu k úteku. O pár týždňov i napriek varovaniam svojich spojencov vyprovokoval Šalamún ďalšiu bitku. Ale pri Mogyorode ho obaja bratia spolu s moravskými oddielmi porazili a donútili k úteku. Šalamún sa po porážke utiahol do pohraničných hradov pod ochranu svojho švagra Henricha IV. Uhorskému kráľovi tak zostali v rukách len Mošonský, Šopronský a Bratislavský hrad. Navyše, Gejza sa nechal korunovať za uhorského kráľa. A aby toho nebolo na Šalamúna málo, opustila ho i manželka Judita. Územie, ktoré ovládal sa stále zmenšovalo, do smrti Gejzu sa však Šalamún dokázal udržať. Až nový kráľ Ladislav mu odobral Mošon a donútil ho vzdať sa kráľovskej koruny. Ani to však Šalamúna nezastavilo pred intrigami. Pomoc v boji za stratenú korunu hľadal u Henricha IV., neskôr u Pečenehov. A kdesi medzi nimi našiel i svoju smrť. Stalo sa tak počas výpravy proti Byzantskej ríši, ktorej sa zúčastnil ako ich spojenec v roku 1087.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára