Narodený okolo 1040, rodičia Belo I., uhorský kráľ a Rycheza, poľská princezná. Manželky: neznáma kňažná, možno pôvodom z Haliče a Adelaida, dcéra Rudolfa Švábskeho. Deti: Piroška a jedna neznáma dcéra.
Ladislav nastúpil na uhorský trón po smrti svojho brata Gejzu, s ktorým obaja nažívali v príkladnej bratskej zhode, čo vo vtedajších časoch bolo skôr výnimkou. V spoločných bojoch proti Šalamúnovi, Nemcom, či Pečenehom sa Ladislav prejavil ako mimoriadne udatný muž. Zároveň ako vládca v Biharsku a neskôr v Nitriansku získal skúsenosti z oblasti správy krajiny. Keď v roku 1077 nastupoval na uhorský trón, poznal už všetky dôležité úlohy, ktoré musel vedieť, ak chcel vládnuť silnej a bohatej krajine. V prvom rade usporiadal politicko-správne pomery v krajine, zrušil existenciu kniežacieho údelu a vydal tri zákonníky známe ako Dekréty sv. Ladislava. V prvých dvoch sa venuje reforme súdnictva, tretí dekrét je zameraný na úpravu cirkevných pomerov v Uhorsku. Významnú úlohu zohral Ladislav i pri upevňovaní postavenia kresťanskej cirkvi. Medzi Maďarmi sa totiž ešte stále občas vyskytli náznaky pohanskej viery, ktorej sa neradi vzdávali. Jeho snahy sa prejavili hlavne v zakladaní kláštorov, biskupstiev a presadení svätorečenia prvých uhorských svätých. Za túto činnosť bol za svätého (po smrti) vyhlásený i on sám. V zahraničnej politike sa orientoval predovšetkým na Balkán, podarilo sa mu získať vládu nad Chorvátskom, ktoré zveril svojmu synovcovi Almošovi. Na istý čas pripojil k Uhorsku i Haličsko. Ku koncu života sa dokonca nadchol myšlienkou zúčastniť sa križiackej výpravy. Tento sen sa mu však nepodarilo zrealizovať, lebo ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. 6. 1095 zomrel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára