Červený Kláštor

 

 

V blízkosti Lechnice, v doline sv. Antona vznikol 1319 v poradi druhý kláštor pustovnickej rehole kartuziánov (prvý postavili 1299 nad Letanovcami na Skale útočišťa). Stál na dôležitej diaľkovej ceste, vedúcej z Budína do Krakova, v miestach brodu, kadiaľ sa prechádzalo do Poľska a kde sa vyberalo

clo. Založil ho magister Kokoš z rodu Berzeviczyovcov. Keď bol kláštor dostatočne hmotne zabezpečený, začali po 1360 so stavbou kostola. K jeho severnej strane pristavali kláštor, ktorý okolo roku 1400 opevnili kamenným múrom. Kláštor mal vlastný vnútorný dvor, v ktorom stálo desať mníšskych domčekov pustovní so záhradami. K hradbám na JZ pristavili mlyn, na Z zasa poschodovú budovu, v ktorej bola nemocnica a ubytovňa pre cestujúcich. Hospodársky dvor zo S sprístupňoval gotický podjazd. V rokoch 1431 a 1433 kláštor ťažko poškodili a vyplienili husiti. Rehoľnici načas kláštor opustili. Okolo roku 1450 sa vrátili, opravili jednotlivé objekty a po roku 1462 dostavali východné krídlo s refektárom. Kartuziáni tu žili do 1563, keď kráľ Ferdinand tunajší kláštor zrušil. Kláštor sa stal majetkom Spišskej kapituly, neskôr, od roku 1568 viacerých zemepánov. Jeden z nich, Pavol Rákóczi, dal v roku 1630 postaviť západné krídlo na vonkajšom hosp. dvore a obnovil ďalšie objekty (mlyn). V roku 1699 kúpil areál nitriansky biskup Ladislav Maťašovský pre rád kamaldulov, ktorí po príchode do Uhorska sa najprv usadili na Zobore pri Nitre. Noví rehoľníci kláštor prevzali okolo roku 1710 a postupne ho začali opravovať. Keďže aj ich rád mal pustovnícky charakter, najprv postavili nové mníšske cely - pustovne, na miestach starších, ešte gotických objektov, opravili kláštorné obytné a hospodárske budovy a nakoniec opravili kostol. Vymaľovali ho barokovo-rokokovými nástennými maľbami, znovu zariadili a v roku 1747 vysvätili. V roku 1750 postavili na severnej strane kostola vežu, o 4 roky opravili vstupné krídlo a o rok postavili druhý, vonkajší dvor. Prísna kláštorná rehoľa žiadala oddelené ubytovanie mníchov v samostatných celách. Mnísi sa venovali pestovaniu liečivých rastlín, výrobe liekov a liečeniu chorých. V kláštornej budove pri kostole bola nemocnica, lekáreň a refektár. V roku 1781 Jozef II. kláštory zrušil a majetky Červeného kláštora neskôr získalo 1820 novozaložené gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. V roku 1907 areál veľmi ťažko poškodil požiar a kláštor postupne chátral. Po prvej svetovej vojne, keď kláštor patril Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove, opravili niektoré budovy. V jednom z mníšskych domčekov zriadili turistickú nocľaháreň. Za druhej svet vojny kláštor poškodili. S jeho obnovou sa začalo 1952. V rokoch 1968 -1970 sa tu vykonal archeológ výskum (D. Čaplovič). V roku 1970 areál vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Reštaurátorské práce 1976-1979 sa sústredili na časti zachovaného vnútorného zariadenia kostola a výtvarnej výzdoby niektorých objektov. Dnes je celý areál opravený s výnimkou kostola, v ktorom sa postupne reštauruje vnútorné zariadenie a nástenné maľby.

V objektoch Červeného kláštora je múzeum, turistická ubytovňa a reštaurácia. Múzeum je pobočkou Východoslovenského múzea Košice (založeného 1872). Od roku 1966 sú tu inštalované múzejné expozície (viackrát inovované a prebudovávané), zamerané na dejiny kláštora, jeho stavebný vývoj, sociálno-hospodárske a kultúrne podmienky života ľudu Zamaguria, ako aj ukážky z archeologického výskum kláštora. Okrem toho upúta najmä lekárenská expozícia v domčeku frátra Cypriána, národopisné exponáty (rodový odev, zamestnania, rodové umenie). Súčasťou expozície je kostol kláštora s pôvodným zariadením.

(zdroj : zamky.sk)